Nie je dobré byť dobrým. Teda je dobré byť zlým? Názory ľudí sa v tomto momente môžu rozdeliť na dva protipóly. Jeden tvrdí áno, druhý nie...a ja predsa nie som cvičená opička, aby som po niekom opakovala. Preto sa môj názor úplne líši od tých ,,ostatných“. Vybrala som si zlatú strednú cestu. Niečo medzi áno a nie, ako to ,,a“.
Najprv vysvetlím, prečo je dobré byť dobrým. Podľa mňa byť označovaná slovom dobrá je na rovnakej kvalitatívnej úrovni ako byť láskavá, obetavá, ochotná pomôcť, či skvelá v nejakej činnosti. Dobrí ľudia to majú z časti v živote ľahké. Všetci ich majú radi, obdivujú ich, závidia im (aj keď si nemyslím, že závisť možno považovať za skvelú vlastnosť), jednoducho ich ,,nosia na rukách“, lebo vedia, že keď budú potrebovať, tá ,,dobrá“ osoba tu bude vždy pre nich. Jednoducho byť dobrým je skvelé.
Byť dobrým však nie je vždy ako prechádzka ružovou záhradou. Po samých pochvalách a krásnom pocite po dobre vykonanej činnosti je čas zložiť si okuliare pretvarovania. Nech je ten človek akokoľvek dobrý, akokoľvek oddaný či dobrosrdečný, nikdy nedosiahne takú úroveň, že sa mu budú ostatní klaňať, že si ho budú vážiť a ceniť. Ešte ho aj okradnú...ako sa hovorí: Za dobrotu na žobrotu.
Žijem v malej dedinke uprostred krásnej prírody. Väčšina obyvateľstva má nad 50 rokov a čo sa týka národnostných menšín, Rómov tam veľa nemáme. Snažia sa socializovať a vychádzať s ľuďmi ako keby ani nemali v sebe ,,cigánsku krv“. To však bolo kedysi....dnes je realita trošku iná. Prídem domov a za šesť hodín počujem zvoniť zvonček asi trikrát. ,,Teta, dajte mi vajíčko....Teta, mama pýta kávu...Teda, chleba..mám lóve...“ Zatiaľ som nepostrehla, že by si moja rodina otvorila mini obchod, aby mohla zakaždým vyhovieť našim rómom..a najlepšie dať všetko zadarmo, lebo oni sú hladní, nemajú si čo obliecť, nemajú za čo ísť ku lekárovi....ako keby sme my ostatní mali doma tlačiareň na peniaze.
Po zdanlivom neúspechu pri našej bránke sa zoberú o dom ďalej a situácia sa opakuje. Nestalo sa ani raz, že by sa predsa len nejaká dobrá duša nad nimi nezľutovala.
Jedného dňa počas letných prázdnin som videla prichádzať prvú pomoc. Najznámejšia rómka z našej dediny (pre porovnanie, niečo podobné ako vajdova manželka) dostala mozgovú porážku. Pravidlo ,,zlá burina nevyhynie“ tu platilo trojnásobne. Prežila, síce to zanechalo znaky na jej mentálnom zdraví, čoskoro sa vrátila späť k tomu, čo kedysi robila. Avšak v trošku inej forme... Onedlho ju moja babka videla stáť pri našej záhrade ako si stále opakuje, že je hladná a ukazuje rukami, že by niečo zjedla. Zľutovala sa nad ňou. Predsa len, kedysi to bola normálna žena a teraz je z nej troska. Zobrala ju do kuchyne, zohriala polievku s mäsom a položila ju pred rómku. Ani nestihla postrehnúť a už bola zjedená. Rómka mojej babke veľmi ďakovala a babku hrial na duši pocit, že urobila dobrú vec. Čo však čert nechcel, vrátila sa aj na druhý deň...babka sa nejako vyhovorila, že nemá nič v chladničke, ale rómka prišla aj na tretí deň. Len vtedy začala moja babka ľutovať akú hlúposť urobila. Pomôže niekomu, ponúkne mu prst a ten druhý zje celú ruku...Celé dva týždne chodila rómka za mojou babkou, aby jej dala niečo jesť, ako keby sme mali doma reštauráciu.
Keď Rómovia prišli na to, že takéto žobranie nemá veľký úspech, začali posielať svoje deti. Malé, úbohé, ledva oblečené deťúrence zvonili na bráne a s neistotou v hlase pýtali ingrediencie, po ktoré ich rodičia poslali. Vtedy si každý povedal, že by bolo neľudské nechať ich hladovať a dali im to, čo potrebovali. No aj to si zobralo svoju daň. Deti začali chodiť čoraz častejšie, začali si pýtať také veci, ktoré by im v ich veku boli škodlivé. Rómovia nie sú hlúpi, začali využívať svoje deti, aby zahrali ostatným ľuďom na city.
Klamali, kradli, vystatovali sa akí sú oni veľkí páni...Všetko čo dostali si nevážili, ničili a chceli stále viac a viac. Z päťčlennej rodiny sa za pár rokov stala pätnásťčlenná rodina. Nemajú problém pohlavne žiť so svojím biologickým súrodencom. Rodia sa im retardované deti, jedno po druhom. Kam tento svet speje...
Toto však nie je problém len v mojej dedinke, ktorá bola kedysi krásna a pokojná. Je to problém celospoločenský. Kedysi kočovali z miesta na miesto a dnes, keď chcú ísť do zahraničia, tak ich Európska únia vráti späť na Slovensko. Keď skončili s kočovaním, boli práve na našom území...no čo, boli sme v zlom čase na zlom mieste. Dnes majú Rómovia všetko. Rodinné prídavky, sociálne dávky, nové bytovky, obedy a školské pomôcky, rómske štipendiá...a to všetko zadarmo. Národ sa snaží s nimi vychádzať, no i napriek tomu naďalej všetko ničia, kradnú, zabíjajú....za dobrotu na žobrotu.
Je teda naozaj dobré byť dobrým človekom? Urobím im niečo zlé, vráti sa mi to aj s úrokmi. Poviete, aby vám dali pokoj a oni vám zmlátia deti v škole. Žiadne kompromisy, žiadne dohody. Niekedy sa to jednoducho nedá. Nie je dobré byť dobrým. Vždy sa vám to totiž vráti, no väčšinou v opačnom význame...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár