Najhoršie, čo človeka môže zastihnúť, je milovať a nebyť milovaný. Dať druhému všetko, čo mu vidíte na očiach, splniť mu všetko na čo si zmyslí...no bezvýznamne.
Stretla som človeka, ktorý ma na prvý dojem nezaujal. Nebol to vysnívaný princ z mojej hlavy. Už len výzorovo sa úplne líšil od môjho ideálu. Ale veď čo...jedno stretnutie ma nezabije. Videla som, že sa snaží. Kontaktoval ma aj po stretnutí a ja, už len z ľútosti, že nebudem predsa zlá, som mu ponúkla, že ma môže odprevadiť na vlak. O dva dni ma zase prišiel čakať ku vlaku...z obyčajného človeka, ktorý ma nezaujal, sa stal človek, do ktorého som sa po uši zaľúbila. Do teraz si neviem vysvetliť prečo. Prečo práve do neho....Už je to rok, čo ho poznám a moja zamilovanosť neutícha. Avšak len z mojej strany...za ten rok sa stalo veľa vecí, na ktoré nerada spomínam, lebo mám chuť plakať. Raci bývajú v láske opatrní. Keď sa zamilujú, tak je to na dlho, ba aj navždy...všetko sedí, avšak zabudli napísať, ako ten človek trpí, keď jeho láska nie je opätovaná, keď stále ľúbi a nevie sa ,,odľúbiť“... Celý rok ma vodil za nos, keď si spomeniem ako ma klamal, mám chuť ho zabiť. Ale iba na chvíľku...lásku človek nedokáže zabiť... A teraz? Ako to je teraz? Sama neviem...viem však, že milujem, ale nie som milovaná. Dokážem si z maličkostí dať dokopy rôzne súvislosti a to ma ničí. Vraj ma má rád....ozaj? Ja tiež mám rada zvieratá, svojich kamarátov, či hudbu...pre mňa slovo mať rád nemá bohvieakú hodnotu...ale on ma má rád. Ibaže ja ho ľúbim a to je sakramentský rozdiel! Ako mu dokázať, že som dosť dobrá? Tolerujem netolerovateľné, odpúšťam neodpustiteľné...je to manipulácia z jeho strany? V živote by som nešla von s niekým, ak by to jemu vadilo. Ak človek ľúbi, nepotrebuje vyhľadávať spoločnosť iných ,,dám“.
Mnohokrát som uvažovala nad tým, prečo ja. Prečo sa táto duša dostala do tohto tela. Narodila sa tam, kde sa narodila. Vyrastá tak, ako vyrastá. Niekedy si prajem, aby som nebola. Vôbec sa nenarodila, alebo zomrela. Život bezo mňa by bol omnoho jednoduchší, nielen pre mojich rodičov, ale aj pre tých, ktorým znepríjemňujem život svojou existenciou. Nebola by som smutná, netrpela by som pre lásku, ako pre ňu trpím teraz... Možno stačilo pred rokom stlačiť ,,x“ na rýchlej pošte a nič z tohto by sa nestalo...Každý by žil svoj život, ja i on, nikdy by sme sa nestretli, a keď aj, nepoznali by sme sa...aké jednoduché. No bohužiaľ, život si to vyžiadal inak. No prečo trpím iba ja? Prečo nemôžem jednoducho zabudnúť? Jednoducho nechať ho ísť? Nie som dosť dobrá, nie som skvelá, ani dokonalá...ale každý má svoje chyby, nie len ja.
Jedného dňa sa chcem prebudiť zo sna, ležať vedľa muža, len a len môjho, ktorý by ma obhŕňal láskou a pozornosťou...ľúbiť sa, byť si verní, veriť si a dôverovať...do vtedy však chcem byť mŕtva.
Deň za dňom trpím...veľmi mi chýba, veľmi chcem pocítiť jeho prítomnosť, jeho pozornosť...ale jednoducho sa to nedá. Amor si z nás urobil hracie figúrky, no nemyslel pri tom na to, ako jedna z nich bude trpieť...Plakať? Má to ešte význam? Aj tak ma nikto nepočuje, nikto neutíši, neobíjme...
Som sama...úplne sama...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
kosmiklove
20. 11.novembra 2010 21:47
vitaj v klube
2
viem o čom hovoríš, prežila som také dačo aj ja, síce to bolo aj opačne...
3
je to ako keby si mi čítala myšlienky
naozaj si to krásne vystihla
naozaj si to krásne vystihla
7
aj mne chýba objatie nepoznám ťa, a viem, že odo mňa by to nebolo nič výnimočné, ale ja by som ťa objala už len z toho dôvodu, že chápem ako sa cítiš... =/
Napíš svoj komentár