Hej, aj s pánom P sme stále len kamaráti. Kamaráti, ktorí si povedia všetko, ktorí sa ľúbia, ktorí nedokážu zakončiť utorok bez spoločného večera a hlavne!, ktorí nedokážu svoj vzťah posunúť ďalej, lebo sa boja sklamania.
Sedíme opretí chrbtom o seba a pozeráme, ako sa v diaľke blýska. V ruke pohár, vodná fajka a vnútri tak krásny pocit a viera, že to snáď neskončí. Konečne som nadobudla pocit, že sa neopieram o schizofrenika, alkoholika, idiota, ale že pri mne sedí spriaznená duša. Zrazu nikomu na svete nezávidím, nič ma netrápi, všetko je super viem, že mi nič nechýba.
Rozprávame sa...dlho dlho do noci. Riešime aký je život fajn bez chlapov, bez žien, bez vzťahov, bez alkoholu aj s ním. Vzápätí si hovoríme, ako nám ten vzťah predsa len chýba a ako sa máme radi, tak svojsky a nikdy sa nechceme stratiť. Spomíname, ako sme sa spoznali, ako a kde sme sa smiali, čo sme zažili, plánujeme spoločné výlety.
Pre človeka je ťažké udržať tu jasnú hranicu, kde je priateľstvo a kde je čosi viac.
Sú 3 hodiny, mali by sme ísť. On sa však ešte otočí na mňa, usmeje sa až mi zovrie srdce, pohladí ma po líci a šmátra v batohu. Vyťahuje album s našimi fotkami. Hej, konečne ho dal vyvolať, už na to čakám pol roka. Otvorím ho na prvej strane s našou prvou fotkou a popisom: "Si to najúžasnejšie, čo ma kedy stretlo, sľubujem, že naše priateľstvo nikdy nepokazím niečím tak zradným, ako je láska."
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár