Len som si tak žila pohodovým životom 20 rokov...rodina bola v pohode až na pár múch, lebo rodičov človek nezmení, súrodencov detto . Kamarátov som mala habadej. Mala som najlepšiu kamarátku, s ktorou som trávila kopec času, mala som iných kamarátov, s ktorými som sa stretávala, vela známych, milovala som spoločnosť, robilo mi radosť ísť medzi ľudí, bola som plná života. Okrem toho chodím do školy, popri ktorej mám super brigádu a mala som super frajera.
....a vôbec sa mi nepáči toľko minulého času v pár vetách....
Jedného dňa sa začalo všetko meniť. Musela som opustiť brány strednej školy, kde som mala dobrých spolužiakov. Všetci sme sa akosi rozliezli kade-tade a ostala som v kontakte asi s 3 ľudmi. Myslela som si, že VŠ bude super nielen v tom, čo sa tam naučím, ale aj v tom koho tam spoznám. Bohužiaľ, som sa mýlila. Keďže mám bývanie poriešené inak a ako 1 z mála z krúžku nebývam na intráku, som outsider aj keď sa snažím nebyť. "Milujem" keď mám školu od rána do večera a neustále som svedkom/poslucháčom debát o ožieračkách, zážitkoch ľudí z intráku, ktorých som síce nikdy nevidela, ale z počutia viem aj to, že jeho otca koňa brat nosí rád červené košele. Cítim sa like an alien. Z kolektívu som proste zúfalá.
Rovnako to je aj doma. Kamaráti, ktorí nie sú na školách si našli prácu, zhodou okolností ďaleko od domu a nie som s nimi v kontakte, keď tak len veľmi málo. Najlepšia kamarátka porobila kopec prúserov čo skončilo tým, že odišla z domu a žije v Prahe...mám teda o nej len málo informácií, myslím, že chce začať nový život úplne inde.
Človek by v takýchto situáciách čakal, že sa obráti na priateľa/frajera a že ho ako posledný človek podržíí..ale kdeže, odišiel študovať za veľkú mláku s tým, že možno teda o 5 rokov, ALE určite chce zostať dobrý kamarát a nechce o mňa prísť a UAAA (zívam...zívam a zároveň zíram, ako može niekto vôbec toto začať rozprávať)...jednoducho sa mi rozpadol vzťah, okrem vzťahu kamarátstva no a aby toho nebolo málo...jediná moja spriazenená duša v škole, dievča z iného krúžku, ktorá moju situáciu ako tak chápala, odišla zo školy pretože je tehotná a bude sa vydávať. Nehovoriac o tom, že môj dobrý kamarát, ktorý má isť na VŠ teraz o rok po mne a čakala som, že budeme v meste spolu, nebol prijatý a ide do ČR.
Povedzte mi niekto...môže sa všetko len tak pokašlať? Že človek 20 rokov cíti, že niekam patrí a zrazu v priebehu pol roka a má pocit, že už ani doma nie je doma. A to hlavne preto, že som prišla o ludí.
Otec mi vždy hovorí, že sa nesmiem upínať na ľudí, aby ma nemohli sklamať, podobne ako teraz, ale bohužiaľ v tomto nemám jeho povahu. Proste ked niekoho spoznám a začnem s ním byť častejšie, začnem mu aj veľmi veriť a dúfam že ho nestratím....a potom to bolí...
Je to možné?
Komentuj
4 komenty k blogu
1
yoss
5. 7.júla 2014 09:25
Neboj sa, to sa zmení a postupom času si nájdeš nových priateľov
2
výška bola i pre mňa rapídna zmena, a začalo tým obdobie kedy sa po rokoch hnijúcich v jednom zabehnutom stereotype a medzi konštantnou skupinou ľudí, všetko okolo mňa neustále mení... tvoj ocino má dosť veľkú pravdu, lebo tu si pohltená nestálym kvantom ľudí, a jediné čo môžeš, je užiť si tie chvíle s tými, s ktorými v tom momente si... nájsť na každom človeku, ktorého stretneš niečo, za čo si zaslúži byť obdarovaný tvojim úsmevom, ale i citovo sa obrniť a hlavne dať tomu celému čas určite si skôr či neskôr zamiluješ i tento štýl života aneb vitaj medzi dospelákmi
3
Aspoň sa môžeš odraziť "od dna" ja som to mala podobne,s tým krúžkomv škole a to som aj bola na intráku proste sme si nesadli v skupine... časom spoznáš aj iných ludí neboj sa...
4
takýto rozpad, opísaný tu, som zažil aj ja a to som na intráku. Ale tak dúfam, že časom príde zas lepšie obdobie
Napíš svoj komentár