Tak už je to mesiac. Mesiac, čo má Nina toho najlepšieho chlapa na svete. Mesiac, čo je šťastná. Mesiac, čo sa usmieva. Mesiac, kedy jej srdce a hlava prešli toľkymi fázami, že ju to samu neskutočne fascinovalo, no nevedela sa tomu ubrániť. Mesiac, ktorý che aby pokračoval a nevymenila by ho za nič na svete.
A sú to tri dni, čo je v riti.
Nakoniec sa rozhodla ísť do Šamorína. V postate nemá čo ľutovať, ale aj tak jej v hlave hrabe nejaka divná, stále sa opakujúca myšlienka, ktorá nemá konkrétne súradnice a ani vymedzené hranice svojho obsahu. Len tam proste je a Nina ma preto v hlave zmiešaný pocit. Nevie aký, nevie prečo, len vie, že je divný. Snáď ju to prejde.
Šamorín je fajn. Dosť fajn. Hneď, ako vystúpila, po menších útapách v autobuse plnom maďarov a pokakaných uplakaných deťoch na autobuseovej stanici, prepadol ju pocit uspokojenia. Hurá, konečne si môže isť zapáliť a počkať na Aďu. Troška sa bála, videla ju predsa len po prvý krát, aj keď si spolu veľa písali. To stretnutie ju preto veľmi prekvapilo. Bolo to milé, uvoľnené, priateľské, ako keby a spoznali už roky a boli skvelými kamarátmi. Dali si skvelé koktaily, Nina pokecala s Aďkinym Andrásom, ktorý ma strašne smiešnu, ale za to veľmi milo pôsobiacu slovenčinu a nakoniec ju odviezli do jej nového "domova".
Tam ju čakalo prekvapenie. Stará stredoškolská internátová izba voňala zatuchlinou a bola v nej desná zima. Najhoršie však bolo, že tam boli veci. Nie Ninine. Nina sa zľakla, mala predsa bývať sama, naschvál si to tak zariadila, aby mohla svoj novýpolomaďarský domov vylepšovať občastnou prítomnosťiou svojho milovaného. Alebo niekoho iného s Nininho VIP zoznamu.
Nakoniec však zitila, že nová spolubývajúca je strašne fajn. Ženská vo veku Nininej mamy, fanaticky milujúca skupinu Kabát bola k nej odzačiatku silno priateľská a otvorená. Bolo to proste všetko zatiaľ strašne fajn.
Horšie to už bolo v práci. Úvodné školenia jubavili, bola to rpedsa jej parketa, práca, ktorú doteraz robila. Auditorka, ktorá ich školila, bola veĺmi príjemná a mala oči ako mačka. Krásne, zelené a veľké. Zatial dva plusy na budúcej šéfke. Horšie to bolo , keď Nine ukázali halu a výrobu, v ktorej sa bude mesiac zaškolovať, kým prejde na jej milované oddelenie kvality. Prvý šok bol, že tam je vačšina žien. To by sa ešte dalo, aj keď Nina nemá rada ženské pracovné kolektívy. Druhý šok bol, že všetky ženy hovoria po maďarsky, Jej slovná zásoba v maďarskom jazyku obsahovala len tri slová - dobrý deň, odbočka a vagína, čo jej tu asi veľmi nepomože. Ale tak čo, zvládla 50 poliakov, zvládne aj pár maďariek.Našťastie, vychytala skvelú babu, čo ju zaučovala. Ysabella bola fantastická, veľmi milá, trpezlivá a ukecaná. V piatok ju dokonca chcela vytiahnuť na pivo, aj s ostatnými ľuďmi s práce.Tretí, najvačší šok bol to, že svoj počítač, programy v ňom a aj všetky papiere a dokumentáciu mala v taliančine.. Fasa, je tam hodinu a už sa cíti ako debil. Toto bude tvrdý boj.
Ako sa neskôr ukázalo, krvavé prsty, boľavé päty a nervy v kýbli bude mať Nina na dennom poriadku. Mesiac prežiť pri tvorení káblikov, to bude des. Ale chcela sama sebe dokázať, že to zvládne. Bola predsa veľká. Aj keď spávala s plyšovou ovcou a každé ráno musela piť kakao.
Talianská firma znamenala aj kopu nadržaných Talianov. Tí po Nine, oblečenej v úzkych nohaviciach a asi priveľkom výstrihu vypiskovali, vycmukovali, pozývali ju na kávu s automatu a dokonca jeden aj na večeru. Nieže by jej to nelichotilo,bol to skvelý pocit odmietať ich, ale keď videla, že balia aj 50 ročnu tetušku oblečenú v dederónovej zástere, jej pocit výnimočnosti opadol.
Názor na nich zmenila, keď sa rozhodla, že teda v rámci vylepšovania medziľudských vzťahov pôjde s nimi v piatok večer von. Boli naozaj milý. Keď im povedala, že má vážny vzťah a je šťastne zaľubená, síce zo svojich narážok a pohľadov neupustili, ale aspoň sa strašne pekne pýtali na Michala, Vety ako: " Ty krásny žena a veľmi múdrcná " a " Ako tvoj muž zbaliť taký peknú ženu s takými veľkým prsiami " ju rozosmievali, prišlo jej to desne milé. Nakoniec sa pekne maďarsko - taliansko - slovensky opila, a šla domov spať.
Jediné, čo jej chýbalo bol Michal. Chcela ho objať, pritúliť sa a vedieť, že sa nemusí báť. Bála sa totiž čoraz častejšie. Že keď je ďaleko od neho, že ho stratí. Že si nájde krajšiu, lepšiu, chudšiu, múdrejšiu...no proste inú, ako je ona. A ona ho už ľubila, nechcela o neho prísť. Bála sa, či ho neľúbi príliš veľa, alebo príliš málo. Bála sa, či ho svojími správami a potrebami počuť ho neotravuje. Bála sa všetkého.....Asi moc rozmýšlala. Ten chlap ju mal predsa rád. Staral sa o ňu. Dokonca aj keď mu cez prestávku v práci napísala zúfalu prosbu o povzbudzujúce slová, tak jej napísal, že je pre neho jediná, myslí na ňu a že ju ľubi. Proste skvelý chlap. A v tom to bolo. Stále v nej rástli pochybnosti o tom, či je pre neho dosť dobrá. Možno to bolo v tom, že sa konečne skutočne zamilovala. Každou bunkou tela. Možno preto, že konečne o niekom rozmýšlala zároveň aj v prítomnom a aj v budúcom čase.
Všetko bolo teda ako tak fajn. Nina mala stále ružový svet okolo seba, aj keď mierne vybledol, stále tu bol. Jej priatelia sa mali fajn, jej pes sa mal fajn, ona sa mala fajn. To jej dodávalo radosť.
Klaun sa zmenil. Strašne moc. Ale tak, že Nine to ani najmenej neprekážalo. Bol šťastný. Tak pekne, milo, zaľubene. Nina mala pocit, že až moc zaľubene. Už dávnejšie sa zapojil do milostneho trojuholníka. Všetky uhly boli síce tupé, ale šťastne. Aj keď to odporuje nielen matematickým, ale aj všetkým ostatným všeobecne platným zákonom. Dokonca zistil, že je bisexuál. Nina síce túto orientáciu nikdy nemala rada, podľa nej to ani nebola orientácia, ale Klaun odvtedy na ňu pôosobil inak. Ešte lepšie ako predtým.
Aj Elfka bola na tom lepšie ako predtým. Nemala depresie, svojho bývalého zakopala na dno svojho nalomeného srdca a usmievala sa. Aspoň to Nina pochopila s ich konverzácie, plnej smailikov a Elfkinej povestnej irónie a sarkazmu. NIninej obľúbenej kombinácie.
Jediný o kom nič nevedela, bola Lulu. Prestalo ju to asi aj zaujímať. Síce to bolo bolestné, ale nie smrteľné. Lulu sa jej neozvala, nenapísala, nevypočula, nič... Mala svoj život, a Nina v ňom nielenže nebola, ale čo bolo najhrošie, nechcela byť. A keď, tak len chvíľkovo, víkendovo, na pár citových výlevov, na pár litrov vína, ale nie už naplno. No hold, ľudia sa menia....
Nina si zaliala svoj obľubený čaj s názvom " Dávka optimizmu " a zapla chat. Mala ešte polhodinu, kým sa jej milovaný vráti s posilovne. Chcela si od neho prečítať čo i len jediné slovíčko. Aby mala kľud na duši. Aby jej bolo fajn. A potom sa pôjde s Ysabellou prekecať do rána.
Šťastie je často len otázkou chronológie. Nina dúfala, že pravidlá tohto pravidla ovláda a naplánuje si to presne tak, ako chce aby to bolo. Nechcelo sa jej už utekať, kondičku mala síce skvelú, len tých prekážok bolo v ceste akosi priveľa....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
raduzik
5. 2.febuára 2011 23:36
ten Klaun musí byť hlupák ...
Napíš svoj komentár