Rozprávky neexistujú. Sú to len nereálne vymysléne pičoviny na zmätenie detí, snívajúcich pubertiakov či zaľubených Nín. Nič nie je tak , ako sa zdá. Ale totálne že nič.
Nina otvorila oči. Áno, ležal vedľa nej, spokojne odfukoval a na tvári mal svoj typický bábatkovský výraz. Bol tu, v jej posteli, v skurvenom Šamoríne, kde ešte stále trčala. Bol tu už druhý víkend za sebou, už druhý víkend po sebe cítila jeho vôňu, počula jeho hlas, zaspávala na jeho pleci a ráno sa budela s rukou okolo jeho pása. Mala by byť šťastná. Tak prečo nie je ?
Nie je to kvôli nemu. On je skvelý. Krásny, dokonalý, úžasný,....Veď viete. Je to kvoli nej. Ona taká nie je. Nie je skvelá, vôbec nie krásna, jedine tak dokonalá piča a úžasná krava. Prečo posierala všetko čo sa dalo? Prečo sa zase všetko, čo si myslela, že je pekné, pevné a nepokaziteľné ničí? Už to tu raz bolo. Obdobie, kedy zbúrala čo sa dalo, zničila všetko a všetkých okolo seba len a len svojou hlúposťou. Svojou bezcitnosťou, ľahostajnosťou a neúctou k ničomu a hlavne nie k sebe. Tak prečo zasa? Prečo vtedy, keď sa už naozaj zmenila ?
Nina mala blbé obdobie. Robila prácu, ktorá ju ubíjala, ničila, stresovala...Nedokázala sa odreagovať, stále bola mysľou inde, ako chcela . Bývala v meste, ktoré nemala rada. Nenašla na ňom nič, okrem nového skvelého skorokamarátsktva s Aďkou, čo by ju tu bavilo a udržalo. Bývala na hnusnom internáte, ktorý nebol až taký hnusný, ale pre Ninu to začínalo byť odporné miesto. Nedokázala sa uvoľniť, cítiť sa fajn, cítiť sa ako doma. V celej izbe nebolo jediné miesto,ktoré by jej prirástlo k srdcu, ktoré by ju upokojovalo, ktoré by sa jej páčilo. Nič. Cítila sa neskutočne prázdna. Nemala nič. Žiaden život, už 6 týždňov len prežívala. Len práca, spánok, pár rozhovorov s drahým v chate na pridrbanom fejsbúku za deň. Takto asi nemá vyzerať spokojný život. Či?
Všetci boli preč. Lulu, Kluan, Riško či Elfka. Nikto s jej lások tu nebol. Nemal ju kto objať, prefackať, opiť, vypočuť...nič. Áno, mala maminu, s ktorou denne pretelefonovala dosť času na to, aby mala priemerný kľud na duši. Áno, mala Michala, s ktorým jej bolo skvelo, ale on nebol dosť objektívny na to, aby mu mohla povedať všetko, čo ju trápi. A to čo ju trápilo najviac, jemu jedinému povedať nemohla.
Možno vlastne mohla, ale nechcela. Či chcela a len sa bála? Aj tak asi vedela odpoveď. Len je tá odpoveď skutočne správna? Miluje ju ? Je pre neho jediná ? A najkrajšia ? Áno, hovoril jej to, správal sa tak, dokazoval jej to...Je detinská a ona to vie. Len veľmi dobre pozná sama seba na to, aby mohla pochybovať. Zase pochybovala. Viac než kedykoľvek predtým.Možno preto, že milovala viac než kedykoľvek predtým. A možno preto, že verila. Prvýkrát.
Víkend s Michalom bol proste skvelý. Ten chlap ju neprestane prekvapovať. Minulý víkend, mali dvojmesačné minivýročie, jej doniesol najkrajší darček, aký kedy dostala.Sám ho spravil a to pre ňu znamenalo strašne veľa. Tento víkend jej doniesol do postele je obľúbené raňajky. On si zapamatal to, čo najradšej papá !!!Desne krásne. Všetko bolo fajn, milé krásne, najvycukríčkovanejšie...Až kým to neposrala. A v strede sexu sa nerozplakala.
Vtedy si totiž uvedomila, že nie je taká, ako by Michal chcel. Nie je skvelá milenka, nie je dostatočne uvedomelá, nie je dokonalá. Nina vie, že mu to nevadí. Aspoň tvrdí, že mu to až tak nevadí. Len jej to vadí. A teraz to bude pár týždňov nahovno. Strašne nahovno. Kým sa zase vráti do seba a začne sa mať rada, zbúra pár komplexov vytvorených za tento víkend a prestane sa konečne hambiť.
Ale aby nebolo všetko len čierne, pár pozitívnych vecí by tu bolo. Nina mám konečne svoju vytúženú prácu. Nie je to zrovna práca snov, ale momentálne je to to, čo chcela. Bude pracovať vo svojej obľúbenej krčme, bude noc čo noc spávať vo svojej izbe, vo svojej posteli a bude konečne medzi ľuďmi , ktorých má rada. A so svojim psom. Najmilovanejšiou bytosťou na tomto svet . Po Michalovi , prirodzene.
Bude aj s Lulu. Nebojí sa , je už od ich odlúčenia odosobnená a vie, ako to je, preto sa dokáže tešiť. Bude aj s Elfkou, ktorá je čím ďalej tým úžasnejšia žena a strašne sa na ňu teší. Chce jej veľa povedať. A možno spozná aj drahého rodičov. Toho sa asi aj celkom bojí.
Je patetická. Ona to vie. Nedá sa s ňou vydržať, nedá sa ju počúvať, nedá sa ju čítať. Je desne paranoidná. V každej vete, v každom pohľade, v kažnom čine hľadá niečo, čo ju donúti pochybovať. Chcelo by to liečbu, inak ju to asi zabije.
Nekričte na ňu. Len jej dajte facku a potom ju objímte. Vytiahnite ju na hladinu, nevie sa totiž vynoriť sama, nevie sa ani potopiť, A dochádza jej kyslík. Prosí Vás o to.
A ospravedlňuje sa všetkým, čo sa kvoli tomu všetkému trápia. Ak niekto taký ešte vôbec je.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
raduzik
14. 3.marca 2011 23:55
ideme sa opiť ... a ľúbim ťa ty hlupák mvoj ...
Napíš svoj komentár