A sme zase tam kde sme boli. Na začiatku. V podstate sme na konci. Úplnom konci. Tak prečo je rovnaký ako začiatok ?
Nina prežila 14 mesiacov, odkedy prvykrát dala o sebe vedieť tomu odpornému virtuálnemu svetu. Bola vtedy na tom tak zle, že už nevedela ako ďalej. Tak to skúsila hodiť do tváre ľuďom, podobne sľúčene sediacim za počítačmi hľadajúc riešenie. Riešenie otázok, problémov, života. Aj ona sa o to pokúšala. Teraz už vie, že to bolo zbytočné. Vie, že za ten rok aj drobné sa toho zmenilo strašne veľa, zažila toľko vecí, že sa to žiadneho blogu nezmestí. No jedno ostalo nemenné. Stále bola rovnako hlúpa, naivná a zaslepená.
Kedysi dokázala strašne milovať. Andreja milovala priam neľudsky, nadpozemsky, verne a vytrvalo. Myslela si, že tým, ako ju opustil, zničil, ponížil a totálne sklamal už nikdy nikoho tak milovať nebude. A ani nechcela. Tá láska totiž bolela. Neskutočne, odporne, dlho. Bolela každou bunkou tela, každou myšlienkou, každým dňom či nocou. Ale prebolelo to. Zabudlo sa. Vzťahy sa obnovili, s Andrejom sú teraz skvelí kamaráti a je to jeden s mála ľudí, ktorý vie o každom probléme v jej momentálnom vzťahu a vždy jej správne poradí. Niekde hlboko v sebe ho Nina stále ľúbila. Asexuálne, ako človeka, kamaráta, už nikdy viac ako chlapa.
Po Andrejovi prišlo ešte veľa chlapov, v ktorých sa Nina snažila najsť niečo viac ako len rozkoš na jednu noc. Hold, všetci boli lepšími milencami ako partnermi a tak sa ďalej ako po ranné roztržité pozdravy v posteli nezmohli. Nevadí. Nakoniec Nina našla, to čo hľadala. Vlastne ono si to našlo ju. Nevie, či je Michal ten pravý, miestami áno, miestami nie. Môže byť flexibilný pán Pravý ? Asi nie. Ak by však niečo také existovalo, bolo by to asi najvhodnejšie riešenie.
Michala milovala. To vedela. Nikdy si nebola nijakým citom tak istá ako práve týmto. Ten chlap je dal všetko. Za tri mesiace jej dal viac lásky ako Andrej za štyri roky. Každú jednu chvíľku s ním si neskutočne vážila, každý jeho dotyk ju vzrušoval a každý jeho pohľad v nej utvrdzoval to, že chce byť s ním. Ale to už viete. Nina však už vie aj to, že nie všetko okolo nej je ružové, to len ona nosí na tej svojej škaredej malej hlavičke pernamentne ružové okuliare. S Miškom to ružové bolo. Kým sa to nezačalo jebať.Ale tak kvalitne, až jej s toho bolo zle.
To, čo sa stalo, prečo ju sklamal, prečo mu neverí a prečo ho zaradila do kategórie " taký istý ako ostatní " tu písať nejde. Je to len medzi nimi, niečo je už prebolené, udobrené, niečo je ešte čerstvé, bolestivé, ale prežiteľné. Len ju serie to, že ľudia a skurvený osud jej do cesty prihrávajú veci, informácie, fotky a podobné veci, ktoré jej vzťahu a viere v budúcnosť moc nepomáhajú. Práve naopak. Chce zobrať Michal a odísť preč, ďaleko, od všetkého zlého, kde im to nikto nebude kaziť tým, čo Nina nechce vedieť.
Vie však jedno. Nikdy sa ho nevzdá. Nech spraví čokoľvek, je odhodlaná bojovať. Nevie síce, kde sa to v nej berie, ale je to tam a prestáva sa toho báť. Vždy hovorila, že láska je na vzťah málo, ale ten jej vzťah láska tvorila, bol na nej postavený. Aspoň z jej strany. Bez jeho lásky už nevie a nechce žiť.
V jeden depresívny utorok, pri piatom Jackovi a pri troch rovnako zle naladených chlapoch si Nin predstavila, aké by to bolo, keby nemala Michala. Keby nepočula jeho hlas, necítila jeho kožu, nevoňala jeho vôňu. Nie, proste takto to byť nemôže. Potom sa spila ako doga a tým trom chlapom dve hodiny hovorila len o tom, ako Michala neskutočne miluje a aká je hlúpa krava, keď verí iným, až kým jej všetci traja nevynadali a neposlali radšej domov. Jeden jej však povedal, že lepšiu ženu nestretol a vypýtal si telefónne číslo ( jasné že mu ho nedala, a možno aj keby chcela, tak si asi ani nespomenie, mala problém spomenúť si ako sa volá, ale zato Michalovú tvár im opísala úplne detailne ) a druhý, jediný ktorého pred týmto večerom poznala ju poslal do riti, že ako kamarátka už u neho figurovať nebude, že ju ma síce strašne rád, ale nedokáže sa pozerať na to, ako sa trápi a ako narazí časom na nos, len preto, že verí. No nič, každopádne to stálo za to. Aspoň si uvedomila, že aj keď Michalovi neverí,radšej bude žiť v ilúzii dokonalého sveta, ako v realite bez neho.
A tak ide Ninin svet ďalej. Aj s hnusným pocitom, že nič nie je tak ako by malo byť. Už nie je presladený cukríček, ktorý je tak lepkavý, že je na svojom druhom cukríčku priam závislý. Nie, prírodný cukor vymenila za umele sladidlo, to horšie horí. Nema totiž ďaleko od vyhorenia. Ale keď už raz vybuchne, nechá za sebou taký bordel, aký ste ešte nevideli.
A tak síce rovnako hlúpa, rovnako naivná ale neskutočne šťastná Nina vykračuje s úsmevom oproti odpornému hnusnému svetu. Rozprávky majú VŽDY šťastný koniec. Ak ten koniec nie je šťastný, tak to nie je koniec, alebo to nebola rozprávka. Nina verila, že toto koniec nie je .....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
raduzik
31. 3.marca 2011 08:58
no ty mvoj hlupák teba len opiť, preplieskať, nechať ťa vyrevať na pleci a aj tak to s tebou nič neurobí ... ale som tu s tebou
Napíš svoj komentár