Prší. Nenávidím dážď. Rodičia museli ísť niekde do práce či kde. Auu. Pichlo ma pri srdci. Neznesiťelná bolesť. Ja som vedela že sa niečo stalo. Do oči mi vhŕkli slzy. Veľké slzy mi tiekly ako vodopády po líci. Zazvonil telefón. NIE!! Nemala som silu ísť zdvihnúť.
Brat vzdvihol.O pät minút bol v detskej izbe. Vedel že to viem. V tej minúte sa stali z nás siroty. Mladé siroty. Veľmi mladé aj nato že sme mali už 16 a 18 rokov.
-O polhodinu príde babka-
Neodpovedala som.
Prišla babka s 4 kuframi. Jej manžel zomrel pred 3 rokmi. Bola to malá žena so striebornými vlasmi a milým úsmevom.Často som k nej chodila keď som bola mladšia.
-Poď ku mne Nik- toto meno som z duše nenávidela no v tej chvíli mi to nevadilo
-Ahoj babi-
Sadla si v kuchyni na stoličku
-Je mi to veľmi ľúto. Od dnes budem bývať u vás s vami.Nechcem veľmi o tom hovoriť ale v utorok bude pohreb. Zajtra nejdete do školy. Musíte sa s tým zmieriť. A iste viete že ja vám chcem len dobre.-
Uvarila som jej čaj. A išla som si ľahnúť
POKRAČOVANIE...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár