Mala len päť rokov.
Obyčajný nevrlý deň.
Nemohla odísť od brehov tých riek a ja...
Ja som sa otočila dozadu, aby som spočítala
všetky narcisové semiačka navôkol.
Zavrela som oči a začula som vodu prebúdzať sa.
A ja,
stále počujem ten výkrik.
Stále visí vo vzduchu, všade, mama, prosím, zachráň ma!
Chyť ma za ruku, ja nemôžem, nemôžem...
Stále vidím tú tvár potápať sa pod vlnami.
Zlatko prosím, dýchaj pre mňa, daj mi čas, ja som tu.
Kam si odišla?
Kam si šla?
Kam si šla?
Hej, kam si šla?
Boli anjeli takýto osamelí?
Nestačili nikomu?
Nemôžete mi všetci len klamať!
Je doma, je doma. Teraz plače kvôli mne.
Každý pondelok v noci
navštívim to isté miesto, ktoré nenávidím.
Áno, to miesto, ktoré ľúbila
a teraz si ho nemôže vychutnať.
Vzalo ju preč.
Prešlo odvtedy už päť rokov
a keď udrie september,
cítim, akoby som umierala znovu.
Ian sa so mnou nerozpráva.
Povedz mi! Nie je táto bolesť dostatočným trestom?
Nemôžem ani pozrieť z okna,
bez toho, aby som nevidela spomienky skreslené v slnku.
A ja,
stále počujem ten výkrik.
Stále visí vo vzduchu, všade, mama, prosím zachráň ma!
Chyť ma za ruku, ja nemôžem, nemôžem...
Stále vidím tú tvár potápať sa pod vlnami.
Zlatko prosím, dýchaj pre mňa, daj mi čas, ja som tu.
Kam si odišla?
Kam si šla?
Kam si šla?
Hej, kam si šla?
Boli anjeli takýto osamelí?
Nestačili nikomu?
Nemôžete mi všetci len klamať!
Je doma, je doma. Teraz plače kvôli mne.
Každý pondelok v noci
navštívim to isté miesto, ktoré nenávidím.
Áno, to miesto, ktoré ľúbila
a teraz si ho nemôže vychutnať.
Vzalo ju preč.
A bolesť ma zasiahla ako výstrel,
och, a ja smerujem na cestu k zemi,
počujem jej meno a zabíja ma to.
Och... Dusí, dusí, dusí.
A snažím sa najlepšie ako viem, zraniť sa.
Ian vraví, že to nikdy nie je dosť.
Žiletka v zápästí za každú nevyplakanú slzu.
Vykašli to, vypi to, vypi to...
Boli anjeli takýto osamelí?
Nestačili nikomu?
Nemôžete mi všetci len klamať!
Je doma, je doma. Teraz plače kvôli mne.
Každý pondelok v noci
navštívim to isté miesto, ktoré nenávidím.
Áno, to miesto, ktoré dievčatko ľúbilo
a teraz si ho nemôže vychutnať.
Vzalo ju to preč.
Bola v kóme,
keď som autom nabúrala do jazera.
Videla som tvoju tvár, zlatko,
vedela som, že to nebola chyba.
Šla som k doktorovi.
Povedala som mu, och, že moje srdce sa zlomí,
ak ťa neuvidím.
On mi len dal ďalšie tabletky.
Ale ja som ťa zbadala tam hore,
stále plávajúcu riekou.
Bože, vždy si miloval tú rieku.
Stavím sa, že tvoje nebo vyzerá presne takto...
Tiež sa mi to bude páčiť,
napriek tomu, že ma teraz desí.
Keď som s tebou,
budem v poriadku, budem v poriadku...
Môžeme si sadnúť,
môžeme sa rozprávať,
rozprávať o...
motýľoch,
motýľoch,
motýľoch,
motýľoch.
(Dia Frampton and Ian Shane Tyler © 2005)
Text piesne
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár