"Starbuck! Zalez!" zakričal generál Michalfun. Ale Starbuck počula len pískanie v ušiach, ktoré jej pripomínalo píšťalku na psa. S mušketou namierenou pred seba ďalej držala pozíciu v prvej línii ako hluchý dvere. Po poslednej salve z hlavní obrancov Fort Travoltilian sa vyhliadky na jej šťastnú budúcnosť scvrkli... asi tak... na dvadsať sekúnd. Mala v sebe toľko olova, že ani nevedela presne povedať, ktoré zranenie ju bolí viac. Svet sa okolo nej točil, začal naberať žiarivé dúhové farby a kdesi v útrobách jej mozgu sa rozozvučal Mr. Trololo. Bol to neklamný znak toho, že je to s ňou fakticky zlé. Keď sa to tak vezme, všetci okolo nej - vrátane nej - sa čudovali, že ešte stále žije.
"Povedal som: ZALEZ!" zahučal jej Michalfun do ucha. Zdrapol ju za golier kabáta a presunul ju za seba. Urobil to práve včas. Pretože presne v tej chvíli obrancovia vystrelili na útočníkov ďalšiu spŕšku guliek. Vzápätí s veľkou slávou na vežu dobrodruhov, pod ktorou sa krčili zvyšky útoku, vystúpil generál Dannys. Starbuck zaškúlila do cieľnika na svojej muškete a nastavila si krížik na generálovu šišatú hlavu. Dannys dlho trpel v tieni generála Destroyera, lebo nebol ani veľký, ani mocný a nemal ani monokel pod okom. Ale tie časy boli preč. Presne vo chvíli, keď chcela Starbuck potiahnuť spúšť sa totiž niečo stalo...
Výraz generálovej tváre sa zmenil. Tváril sa, ako keby práve tlačil na latríne. Zrazu mu spod manžiet na uniforme vykukli päste väčšie ako päste Pepka námorníka. Potom sa začal zväčšovať celý. Jeho ramená boli náhle široké ako skriňa. Jeho nohy pripomínali obrovské piliere mosta. Uniforma sa na ňom potrhala a opadala ako suché lístie zo stromu. A vôbec, generál už pripomínal humanoidnú formu života len človeku s veľkou dávkou predstavivosti. Na Starbuck, ktorá spolu so zvyškom útoku pozorovala tento podivuhodný výjav s otvorenou hubou, padol jeho tieň. Aktuálna výška generála Dannysa bola štyri metre. Veža dobrodruhov pod náporom takej váhy ticho zastonala. Aj generál Fredy "Fake" Destroyer by popri ňom vyzeral ako chudobný príbuzný z východnej Európy.
Dannys si na demonštráciu svojej sily zabúchal do hrude.
"A teď se ukažte!" zvolal hromovým hlasom.
Generál Michalfun bol vyvedený z miery, ako obyčajne. Neveriacky vytriešťal oči na Dannysa ako vyplašený lemur a nervózne obchytkával svoju veliteľskú trúbku.
"Ehm, nemali by sme... páliť?" spýtala sa ticho Starbuck za jeho chrbtom. Celú udalosť považovala za ďalší výplod svojho chorého mozgu a tak sa jej vôbec nezdala nezvyčajná.
"P-p-páľ!" zvolal koktavo Michalfun, po krátkej úvahe. Vojaci z Ligy priateľov nedôverčivo zahájili paľbu, ale mali pocit, ako keby do Dannysa hádzali vajíčka. Všetky pušky sa zdali neúčinné. Chcelo by to termonukleárnu zbraň. Akurát v 19. storočí bol fakt problém nejakú zohnať. Asi preto, že ešte žiadna neexistovala.
Starbuck, stojaca v poslednom rade nevedela zamieriť. Jednak sa jej triasli ruky a točil sa jej obzor. Druhak sa jej stále niekto zo spojencov strčil do rany.
"Páliť z posledného radu," šomrala si, "kto to kedy videl."
Tanečným krokom v rytme Trololovho spevu prešla do prvej línie. Konečne mala Dannysa na muške. Povedzme si úprimne, musela by byť inak slepá, aby netrafila štvormetrový kolos. Stlačila spúšť a...
PRÁÁÁSK! ozval sa výstrel. Brániaci vojak s nemožným menom Instinkt Lovce si urobil ďalší zárez na pažbe. Jeho práve vypálená guľka si spravila malú exkurziu do pištoľníčkynho mozgu. Starbuck sa zatackala. Pozrela na Michalfuna kalným pohľadom.
"Kto vypol tú hudbu?" spýtala sa vyčítavo a... padla na zem mŕtva.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
marleymt
20. 2.febuára 2011 21:35
máš u mňa plus za to, že píšeš westerny
Napíš svoj komentár