Dark Sanctuary (lebo ich som počúvala pri písaní)

Pomalými krokmi prechádzala cez alej stromov a popadané lístie jej šuchotalo pod nohami. Sama nevedela kam ide, iba šla. Zo zamyslenia ju vytrhla nádherná melódia vychádzajúca z čella. Leon. To bolo prvé čo ju napadlo. Znovu ju pochytil ten zvláštny pocit, ktorý sa objavoval vždy keď si spomenula na neho a jeho hranie. Prešla ešte kúsok ďalej a potvrdila si svoj úsudok. Sedel opodiaľ, na pokraji lavičky a so zatvorenými očami sa oddával ťahom ťahom sláčika po strunách, vydávajúce ten malebný zvuk. Vyzeralo to ako keby si ani nebol všimol jej príchod, ale opak bol pravdou. Plne si uvedomoval jej prítomnosť, nenechal sa tým ale rušiť, skôr do hry vkladal ešte viac citov. Citov, ktoré ku nej prechovával a ktoré už dávno neboli len plnením sľubu, daným pred toľkými rokmi jej matke. No nikdy by si nebol dovolil sa jej s nimi priznať, tak ich len prenášal do piesní..Chvíľu tam stála a pozorovala ho, keď odrazu ju jej nohy samé zaviedli k lavičke. Dlho neváhala a sadla si, nerozmýšľajúc prečo. Zatvorila oči a nechala sa unášať tým zvláštnym no príjemným pocitom. Jeho hudba ju neskonale ukľudňovala, myšlienky sa stratili, ostali len tóny, ktoré jej prúdili po celom tele..Chcela ísť bližšie. Vnímať tú hudbu z väčšej blízkosti. Posunula sa bližšie, vyložila nohy na lavičku a pomaličky sa o neho oprela. Hlavu otočila nabok tak, že vdychovala vôňu jeho vlasov..Pocítil jej váhu na svojom chrbte rovnako ako vnímal jej dych ktorý sa mu jemne hral s vlasmi. Prekvapilo ho to, ale nedovolil si prestať hrať, teraz určite nie. Jedine vďaka tomu ju mal predsa tak blízko ako si nikdy ani len netrúfal predstaviť. Osoba operajúca sa o neho ako by ani nebola ona. Na malý moment snáď aj zadúfal, že nemá srdce úplne chladné a emócie len ukrýva..Prial si aby tá chvíľa trvala večne. Obaja si želali, aby tá chvíľa nikdy neskončila..Nič ale však večne netrvá aj keby sme sebeviac chceli. Prichádzajúci posol donútil Leona spustiť sláčik zo strún a tak oboch kruto vyrhnúť zo snenia. Eelair sa strhla, sadla si a v očiach mala nevyslovenú otázku namierenú na Leona. Prečo prestal? pýtala sa v mysli, na odpoveď jej stačilo však iba otočenie sa.
„Kapitán?“
Postavila sa a uprela pohľad na posla, čím dala najavo svoj úplný návrat do reality. „Áno?“
Posol sa len mierne uklonil. „Regent si pre vás dal poslať, kapitán. Už vás očakáva.“
Eelair sa uškrnula. „Nuž keď očakáva, nemali by sme sa zdržiavať, všakže. Nechceme v ňom predsa vzbudiť zlosť.“
Už boli jednou nohou na odchode, keď ju Leon chytil za ruku a s očami plných obáv zastavil.
„Nemyslím si, že by si mala ísť. Nemám z toho dobrý pocit.“
Eelair sa pozrela najprv na zachytenú ruku, potom na Leona. Až ho zamrazilo z jej ohnivého pohľadu.
„Viem sa o seba postarať aj sama.“ urazene odpovedala a vytrhla sa mu zo zovretia.
Bol až sklamaný keď videl ako sa v zlomku sekundy vrátila späť do tváre ukazovanej každému a tvár videnú len ním nechala opätovne zmiznúť. Rovnako ako ona zmizla s poslom na kľukatej ceste medzi stromami. „Dávaj na seba pozor.“ zašepkal do vetra dúfajúc, že ho intuícia v tejto chvíli klame.
Ešte chvíľu sa díval smerom ktorým odišla, no nakoniec pomaly zbalil nástroj spájajúci ich duše a taktiež sa pobral svojou cestou.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu