Ísť do Medžugoria bol spontánny nápad, ale skôr mojej mamy ako mňa samotnej. Sme veriaca rodina.. odmalička som bola tak vychovaná a nikdy ma nenapadlo aké by bolo nechodiť do kostola, nemodliť sa, nesláviť kresťanské sviatky.. Ale úprimne ma nikdy nenapadlo či je môj vzťah k Bohu skutočne vzťahom.. a hlavne akým..
O Medžugorí som toho veľa počula a ľudia o ňom rozprávali ako o mieste zmeny, obnovy, pokoja, dobroty a lásky. Tak som nemala veľké očakávania. ničoho som sa nebála na nič som sa netešila.. išla som tam bez pocitov.. akurát som bola nespokojná s tým, že tam idú skôr staré babičky z našej dediny a ja tam budem len znižovať vekovú kategóriu
Hneď cesta tam ma presvedčila o opaku.. jednoducho sa tam nedalo inak.. púť sme začali sv. omšou ešte tu na Slovensku a na moje počudovanie ju slúžil kňaz, ktorý s nami do toho Medžugoria aj išiel...Viete bol jedným z tých ľudí, z ktorých vyžaruje pokoj, láska, radosť, to ako hovorí, ako sa usmieva a ako sa doslova zbožne pozerá.. jednoducho z neho vychádzal Boh.. bol Bohom pobozkaný.. a ja som chcela byť tiež...
Cestou v autobuse sme mali prísť do mikrofónu zahlásiť kto sme a čo chceme.. a tie staré tetušky tam išli s prosbami, ktoré išli zo srdca.. z duše.. tak som celých 52 sedadiel vymýšľala čo poviem.. a keď prišiel na mňa rad hovorila som o tom ako sa bojím novej školy, o pokoji a o láske ktorú chcem rozdať druhým.. a všetci tlieskali.. lebo ja mám na tieto reči talent aj Duchovnému otcovi sa to páčilo.. aj mne.. ale nebolo to ešte stále celkom Božie.. lebo Boh mal so mnou iný úmysel.. Vedel že školu zvládnem.. lebo som smelá, papuľnatá a spoločenská.. a pokoj a lásku môžem rozdať až vtedy keď bude presakovať moje možnosti a bude sa zo mňa vylievať aj pre druhých.. lebo ak ja nebudem mať v sebe pokoj a lásku čo dám druhým.. proste fake
Vekovú kategóriu spestrili aj dve 18ročné baby a jeden fest divoký chalan.. nespoznala som ho... čo mi na začiatku bolo ľúto, lebo nebol škaredý, ale po dvoch prebdených nociach pri fľaši rakyje s autobusármi moje sympatie klesli...
Prvé dni som len chodila, obzerala sochy, zliezala kopce.. Kopce na ktorých bola ONA, na ktorých som sa mala meniť alebo aspoň plakať tak ako väčšina nášho zájazdu.. a ja furt nič.. len chodenie.. a prosby.. a taká žiadosť od Boha... a taký obchodík... a taký turisti.. a tak pekný chlapec.. a príroda.. a občas vydupaná modlitba...
A potom hádka s mamou.. lebo vraj uháňam chlapov na takomto mieste.. neuháňam.. len sa pozerám.. lebo ešte neviem čo všetko má pre mňa pripravené Boh...
A tu to asi rozdelím na dve časti aby ste toho nemali naraz moc tak nabudúce
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
georg21
5. 8.augusta 2013 20:30
to miesto je určite super
4
ale ale, po jednom blogu a to som ešte ani nedošla na koniec..
5
ano Boh ma s každým z nás nejaký zámer, otázne je či ho "chceme" pochopiť a byť jeho dieťaťom, alebo si vybrať ľahšie schodnú cestu v tomto zlom svete ........filip
Napíš svoj komentár