Zakopla o nejakú plechovku a bola by spadla, ale zachytila ju čiasi ruka. „Hej mladá, dáš si?“ „Odpáľ!“ zvrieskla. Rozbehla sa ďalej a prichytila samu seba, ako jej po tvári stekajú slzy. Začínalo sa stmievať. Chcela sa zahriať cigaretou, ale žiadnu nenašla. Pridala do kroku.
O chvíľu zaklopala na svetložlté dvere starého prívesu. Boli oblepené nábožnými obrázkami, ale to pre ňu nemalo nejaký zvláštny význam. Aspoň si to myslela. Nik neotváral a tak vošla.
„Len poď, poď, čakala som ťa,“ usmiala sa starká s vybitými zubami a takmer bez vlasov. Dženy na chvíľu prepadol strach, ale ovládla sa.
„Sadni si moja“ povedala starká.
Dženy si sadla na stoličku, ktorú jej ukázala, ale vzápätí sa zosypala na zem ako vrece zemiakov.
„Au!“ skríkla.
„Prepáč,“ povedala starká, „tie stoličky sú už také staré ako ja, nuž nečudo, že dlho nevydržia, „ sadni si sem, táto by mala byť lepšia.“
Naozaj, nová stolička bola pod zadkom istejšia. Dženy si skromne sadla a hanbila sa, že zatiaľ neprehovorila nič múdreho, dokonca sa nezmohla ani na slušný pozdrav, ale starká to ako keby vycítila a nevrhla na ňu žiadny nevraživý pohľad. Na nič sa nepýtala, nič neriešila. Stačilo jej, že je tu Dženy. Čo tam po pozdravoch, tie sú dôležité pre iných, oni si predsa rozumejú aj bez slov. Často sú slová zbytočné a smerujú len k hádkam, uvažovala v duchu starká.
Potom trasľavými rukami položila na pec hrniec a mrmlala. „Dáš si mätový čaj, všakže?“ Po chvíli smutne dodala: „Iný nemám a nemám ani cukor.“
„Mätový čaj je skvelý,“ vypotila zo seba konečne Dženy a prvotné rozpaky z nej opadli.
Bola rada, že sa nemusí pretvarovať a mätový čaj bez cukru jej bol v tej chvíli milší ako hociktorý iný čaj. Nevedela si to vysvetliť, ale zdalo sa jej, že v tej chvíli vyhladla aj vysmädla a že jedine ten „mätový čaj bez cukru“ ju môže zachrániť. Túžobne na neho čakala a predstavovala si ako vdychuje jeho vôňu.
Všetko tu bolo také magické. Dokonca aj čaj. O chvíľu tú vôňu aj naozaj pocítila a bola presne podľa jej predstáv, ak nie lepšia. Starká si sadla oproti a mlčky ju pozorovala. Dženy zneistela.
„Som rada, že si tu moja milá“ povedala starká a chcela ju pohladkať po ruke, ale vzápätí si to rozmyslela. Predsa len, nie jej starká, je škaredá, plešatá, nemá zuby a nemá právo dotýkať sa...dotýkať sa niekoho tak mladého a pekného.
Dženy to vycítila a najradšej by starkú objala, ale akési predsudky ju zabrzdili a tak len hlúpo čumela do toho mätového čaju.
Dusivú atmosféru, ktorá tu pomaly začala panovať, prerušilo malé mačiatko, ktoré sa práve zošmyklo z piecky. Dženy si ho všimla až teraz. Otrelo sa jej o nohu a ona ho automaticky vzala do rúk a začala silno hladkať. Bola nervózna a mačiatko jej v tej chvíli dobre poslúžilo. Chcela do neho vtrieť všetku svoju nervozitu a ťažobu a o chvíľku sa jej to aj podarilo. Mačiatko sa jej schúlilo na kolenách a začalo pomaly a sústavne priasť, čo ju značne upokojilo.
„Je milá však?“ usmiala sa starká. Dženy na ňu vrhla nechápavý pohľad.
„Džudy, zasmiala sa a kývla smerom na mačiatko, „je milá však?“
„Džudy?“ začudovala sa Dženy a dodala, „áno je naozaj veľmi milá.“ Potom je prišlo do smiechu a konečne pochopila, že tu sa nemá prečo stresovať.
„Neviem, prečo niektorí ľudia neznášajú mačky,“ pokračovala starká, „podľa mňa sú milé.“
„Možno ich nemajú radi preto, lebo ich nevedia pochopiť“ uvažovala Dženy. „ Nepodriaďujú sa nám ľuďom, sú slobodné a samostatné, nikdy sa nedajú spútať. Sú ako vietor, dnes vám celý deň preležia pri nohách a potom sa aj niekoľko týždňov neukážu. Ostanú navždy tak trochu šelmami. Sú to jediné domáce zvieratá, ktoré sa ani po dlhých stáročiach nedali celkom skrotiť...“
„Áno, máš pravdu, možno preto ich ľudia nemajú radi. Sú symbolom neistoty, nemožno sa na nich spoľahnúť. Možno ich obdivovať alebo neznášať. Ale ak ich miluješ, musíš im dopriať slobodu.“
Dženy sa usmiala, zdalo sa jej, že so starenkou sú naladené na jednej a tej istej vlne. To bolo dobré znamenie.
„Vieš, vážim si, že si prišla“ nedala sa starká.
„Oo,“ namietala Dženy.
„Nie, „ prerušila ju starká, „vieš, väčšina ľudí príde preto, že niečo potrebujú. Ty prídeš a nepotrebuješ nič. Nepotrebuješ ma, ale si tu.“
„Ako to môžete vedieť?“ spýtala sa Dženy.
„ Vidím ti to na očiach, tie neklamú.“
Dženy ostala ticho. Nevedela, čo si má o tom myslieť. Po chvíľke prehodila: „Neviem prečo som tu.“
„Možno niečo, ako hlas srdca,“ zasmiala sa starká a Dženy spolu s ňou.
„Srdce už dávno nepočúvam,“ namietala Dženy.
Hoci starká nepovedala nič, Dženy vedela, že s tým nesúhlasí. Zdalo sa jej, že v dnešnom svete už nie je pre hlas srdca miesto. Možno starká spolu s Džudy si to ešte môže dovoliť. Má len príves, mätový čaj bez cukru a niekoľko nábožných obrázkov. Ale má hlas srdca, prebehlo jej mysľou. To je väčší poklad.
Prepadali ju rôzne úvahy, ktoré sa jej nepáčili, pretože ju nabádali ku akejsi zmene a to nechcela. Za nič na svete nechcela meniť svoj doterajší mierne cynicko - egoistický pohľad na svet. Svet je zlý, to vedomie jej stačí, aby sa o nič nepokúšala a kašlala na nejaké hlasy srdca.
Rozhodla sa, že si tieto úvahy nebude všímať a jednoducho pôjde. Mimovoľne vstala a pobrala s k svetložltým dverám.
„Ani sa nerozlúčiš?“ zvolala ľútostivo starká.
Dženy sa otočila, pripadala si tak trochu ako kretén. Podišla k starkej a chcela ju pobozkať, no pristihla sa, ako hľadá na jej tvári najvhodnejšie miesto. Všade samá vyrážka a pľuzgier.
Starká si to všimla. „Nemusíš ma bozkať, viem, že som samá vyrážka a pľuzgier.“
Dženy neodpovedala, miesto toho rýchlo a vrúcne pobozkala starkú na obidve líca aj keď ju pritom striaslo. Odmenou jej bol srdečný úsmev malého dieťaťa skrytý pod hromadou vrások starého človeka.
Potom už nepovedala nič. Otočila sa k dverám a rýchlo odišla. Naposledy sa zahľadela na hŕbu nábožných obrázkov. Ktovie aký význam majú pre starkú, pomyslela si. Možno to súvisí s hlasom srdca.
Obloha bola už tmavá. Zdalo sa jej, že srdce jej hovorí, aby šla domov. Domov, otočila sa ešte raz na starý príves, domov, pomyslela si.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár