O taxíku a žene

O taxíku a žene

- Kam to bude? - opýtal sa šofér taxíka.
- Na 48. ulicu prosím, k hotelu Royal, - nastúpila.
Taxík sa pohol. Žena v ňom sedela akosi nepokojne. Neustále sa dívala jedným smerom. Všimol si, že po tvári jej stekali slzy.
´To snáď nie, ešte to mi tak chýbalo! Usmrkaná ženská´ pomyslel si. ´To je dnes ale deň.´
Pozrel na ňu. Bola otočená k oknu. Chcel niečo zmysluplné prehovoriť, ale v tej chvíli sa na nič nezmohol. ´Onedlho aj tak vystúpi,´ utešoval sám seba.
Vzápätí sa ocitli v dlhej zápche. Všade navôkol dunel hukot vrčiacich motorov. ´Tak sme v peknej kaši, taxík môj drahý. Dnešný deň sa začína naozaj skvele, to sa musí nechať. Usmrkaná ženská, zápcha...aspoň keby som mal cigaretu.´ Poobzeral sa okolo seba v nádeji, že niekde snáď ostala posledná krabička marsoviek. Márne.
Tlmené ticho, ktoré zavládlo v taxíku, začínalo byť neznesiteľné. Aby sa mu vyhol, zapol rádio. Dávali pesničku od Grends Ros.
- Poznáte ich? - prehodil len tak do vetra.
- Je to moja obľúbená skupina, - fúkol naprázdno do vzduchu, ani nevedel prečo.
- Počula som už o nich.
- Páčia sa vám? - pokračoval, nevzdávajúc sa ani po vyhýbavej odpovedi. Vzápätí sa na seba nahneval, čo sa to len pýta za hlúposti.
- Ani neviem - slabučko sa usmiala.
Všimol si, že má trochu rozmazanú špirálu od tých slz. ´Zbytočne zabíjam čas. K čomu toto dofrasa vedie?´ opäť sa na seba nahneval.
- Vyzerá to tak, že v tej zápche si ešte chvíľku počkáme. Ponáhľate sa?
- Ani nie.
Rovnako neurčitá odpoveď. V duchu nadával sebe, taxíku, zápche a nenájdenej cigarete. Miestami mal chuť tú ženskú nakopať.
Zrazu sa opýtal celkom priamo:
- Čo tie slzy? Tak zarána...
Žena na neho nechápavo a vyplašene pozrela. Pochopil, bola to hlúpa narážka.
- Prepáčte, nechcel som.
Videl, že sa trochu upokojila.
- To nevadí...vlastne, já... - odmlčala sa.
- Ak nechcete, nemusíte o tom hovoriť.
- Nie ja len, je to zložité...
- Ako všetky veci na zemi.
- Prosím?
Opäť nahodila ten nechápavý výraz. ´Dnes mi už vážne preskakuje,´ pomyslel si.
- Prepáčte, občas sám neviem, čo hovorím.
´Tak teraz som to zoral,´ v duchu ľutoval, že niečo také vôbec vypustil z úst.
- V podstate máte pravdu. Ako všetko na Zemi. Napokon, nie som nijaká výnimka.
- Nechcete sa o tom porozprávať? Občas sa človeku uľaví. Myslel som, žeby vám to mohlo urobiť dobre...
- Vďaka, ale nepotrebujem vašu pomoc.
Týmto ho dorazila. ´Tak ja blázon sa tu snažím a ona si víťazoslávne zahlási, nepotrebujem vašu pomoc.´ Dúfal, že o chvíľu naozaj vystúpi.
Všimla si to.
- Prepáčte mi prosím, nechcela som byť surová.
- To je v poriadku, neboli ste surová. Napokon, mňa do toho aj tak nič nie je...
- Ale áno, bola som. Sama neviem, čo sa to so mnou robí. Najradšej by som niekam ušla...
- To poznám, občas mám tiež chuť niekam zdrhnúť, - v okamihu bol rád, že rozhovor predsa len neskončil.
Pozrel na ňu. Zalial ju nový príval sĺz. To nechcel.
- Mám pre vás nápad.
- Aký? - zarazila sa.
- Máte chuť niekam ujsť, ja tak isto. Zápcha sa tak rýchlo neuvoľní, ale môžem to otočiť na juh. Poznám tam skvelú kaviareň....
- Čo? To myslíte vážne?
Očervenel. Takto si to prinajmenšom nepredstavoval.
- Áno kaviareň, - rozpačito sa usmial, - na horúce slzy je najlepším liekom voňavá káva v príjemnom prostredí.
- A v príjemnej spoločnosti - dodala nečakane. Všimol si, že sa tiež usmieva.
- Súhlasíte teda?
- Mám na výber?
- Žiaľ, v tejto chvíli nie, - tvárou mu opäť preletel šibalský úsmev. Dnes sa vážne zbláznil, ale na okamih sa opäť cítil byť človekom. Vďaka hmlistému ránu. Vďaka uplakanej žene. Vďaka tomu, že nenašiel cigaretu.
Zavrčal motor a taxík vzápätí otočil. Smeroval na juh...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu