Mal ju, raz ju už mal. Ale odmietol jej pohľad a slovami ju odohnal preč. Srdce spútal v železných okovách. Keby zostala len o chvíľu dlhšie, stal by sa zázrak. Srdce by sa vymanilo zo zovretia a ovládlo by každý kúsok jeho tela. A teraz by ju mal. Slová však vedia byť kruté. Ona utiekla aj s jeho jedinou nádejou na život lepší ako v temnej samote.
Odkedy tu nie je, nemôže dýchať. Topí sa v tme. Jediný nádych toho horkastého vzduchu prehry ho stojí energiu na niekoľko rokov. Dýchanie mu zkracuje život. A myšlienky, tie sú ešte horšie.
"Keby..." "Keby..." "Keby..." "Keby..." Každé "keby" mu berie úder srdca. Vo svojej nekonečnej samote zabudol na všetko okrem nej.
Alkohol a ona obsadili celé jeho telo, celý jeho byt, celý jeho svet. Zabudol na hodiny elixírov, ktoré mal odučiť. Zabudol na nočné stráženie chodieb, ktorými si krátil čas, keď ešte...vtedy. Zabudol na jedlo, ktoré mal zjesť za učiteľským stolom vo Veľkej sieni.Zabudol, že existuje niečo iné ako ona. Zamkol sa vo svojom malom byte - zamkol pred celým svetom. Nedokázal by sa pozrieť do očí, ktoré by nepatrili jej.
Nakoniec strácal zmysli. Najprv zrak, potom sluch a nakoniec cit. Nevidel , nepočul a necítil nič okrem spaľujúcej bolesti osamotenia. Samota vie byť krutá.
Nepočul najprv nesmelé klopanie, neskôr buchot na jeho magicky zamknuté dvere a ani zvuk, keď dopadli na zem.
Pomohol jej Hagrid. Vykopol dvere a uhol sa, keď okolo neho bežala ku nehybnému telu uprostred tmavej izby.
Bála sa. Tak veľmi sa bála, keď sa dozvedela, že o ňom týždne nikto nepočul. Prvé dni premýšľala, či by ho vlastne mala hľadať. Kruto ju odmietol.
Potom nastúpil strach.
" Čo ak si niečo urobil? "
Priatelia ju však odhovárali.
" Je to sviniar. Nechoď tam. Vykašli sa na neho. Pravdepodobne si teraz niekde užíva."
A potom už nemohla neísť. Jej srdce potrebovalo úľavu.
A tak bola tu. Sedela pri tele toho, ktorý v nej po nociach vyvolával viac než úsmev na perách. Toho, ktorého milovala každou sekundou viac a viac. A toho, ktorý ju vyhnal zo svojho života. Neľútostne a bez vystvetlenia.
On leží. Hruď sa mu nedvíha. Slepé oči pozerajú do prázdna. V tichej prosbe priloží ucho k jeho hrudníku. Najskôr nič nepočuje. No tam v diaľave tlčie. Tlčie srdce. Tak tichučko, tak pomaly, no predsa. Tiché buch---buch jeho zoslabnutého srdca ju prebralo. Zdvihne hlavu a zakričí na nehybného Hagrida:
" Rýchlo! Zavolaj Pomfreyovú! Tlčie mu srdce. "
Nemocnica Svätého Munga zapácha mnohými elixírmy, smradom pacientov a pachom z kuchyne. Cíti všetky pachy a teraz už počuje zvuky nemocnice. Dúfa, že raz aj uvidí. Vďaka nej. Toľké mesiace, deň čo deň sedí pri ňom nepúšťajúc jeho slabú ruku.
Rozpráva sa sním, ale on ešte nevládze hovoriť a tak izbou znie iba jej monológ. Číta mu knihy, vedecké časopisy alebo mu predostiera ružové plány do budúcnosti. Čakajú na čas, keď spoločne odídu z tejto hroznej budovy aby konečne začali žiť.
On verí a ona vie, že ho nikdy neopustí.
Prvé slová po dlhých mesiacoch sú iba pre ňu.
" Hermiona Grangerová, odpustíš mi a staneš sa mojou ženou? "
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár