Manžel, ktorého som 5 rokov ľúbila, odišiel s nejakou ženou, hneď ako zistil, že som potratila. Držalo ho tu len to dieťa. Ale keď som zistila koho to vlastne milujem, moja láska sa rýchlo vytratila. Týždne som bola na dne a keď som pomaly začala znova žiť, stretávať sa s priateľmi, chodiť do kina, na koncerty a začala som sa obzerať po mužoch, prišlo to tak nečakane. V jeden deň som odpadla. Moji priatelia ma aj napriek mojim ubezpečeniam, že je mi už dobre, odviezli do nemocnice. Tam mi zistili moju Chorobu, povedali mi, že je smrteľná, ale ak budú správne účinkovať lieky a moje telo bude na ne reagovať, existuje šanca na moje vyliečenie. A tak sa tu denno-denne striedali zástupy ľudí, držali ma za ruku a snažili sa tváriť vyrovnane.
Bojovať som ale nechcela, nemala som prečo. A tak som pomaly odchádzala, strácala sa a dúfala, že si nikto nevšimne, že nebojujem. Takto to je lepšie , odísť potichu.
Mesiac po prijatí do nemocnice mi lekári povedali, že mi už nezostáva veľa času. V ten deň prišiel na moju izbu sanitár a zapol mi prístroj na dýchanie. Usmial sa na mňa, robil to vždy keď prišiel na moju izbu, no až dnes sa mi prihovoril:
" Veď vy ho vôbec nepotrebujete. Mali by ste žiť. Som si istý, že sa nájde v blízkom okolí človek, ktorý by mohol byť dôvodom."
Odišiel a nechal ma rozmýšľať, čo tým vlastne myslel. Všetci moji priatelia mali svojich partnerov a tak neprichádzali do úvahy. Ale kto by ma potom mohol... a vtedy to mojej Chorobou spomalenej mysli došlo. Sanitárov úsmev som považovala za samozrejmosť. Každý deň som sa naň tešila a hoci som ho neopätovala , nevzdával sa a bojoval za mňa ďalej.
Na druhý deň prišiel za mnou ako obyčajne. Usmial sa a jeho úsmev sa ešte prehĺbil keď videl, že som sa usmiala tiež. Dnes som si pozrela aj jeho menovku. Keď si dokončil svoje každodenné povinnosti, otočil sa na odchod. Vo dverách zastal a povedal:
" Dnes som tu na intenzívke posledný krát. Pridelili ma na interné. Možno sa tam uvidíme." Znova sa usmial, žmurkol na mňa a odišiel.
Ešte dlho som sa nešťastne pozerala na dvere. A potom mi došlo, čo mi chcel povedať. Ak ho chcem ešte niekedy vidieť musím bojovať. A tak som bojovala. Išlo to pomaly, rovnako, ako keď som odchádzala. Pomaly potichu a nenápadne som sa začala uzdravovať. Po čase ma preložili na interné a keď ma uvidel v izbe, usmial sa, ja som sa usmiala tiež a potom sme sa usmievali na seba ešte veľmi dlho.
Môj manžel sa na mňa usmieva aj keď vonku prší, aj keď má zlú náladu. Usmieval sa na mňa ,keď som porodila krásnu dcérku a neskôr chlapčeka. A ja sa naňho usmievam tiež.
Nevzdávajte sa nádeje
Žite!
Som si istá, že sa nájde vo vašom blízkom okolí človek, ktorý by mohol byť dôvodom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár