Nevnímanie informatiky...

Sedím v škole.
Sedím na treťom poschodí.
Sedím v učebni informatiky, ale nie v tej prvej pri schodoch, v tej druhej, v tej viac zašitej.
Poprosila som Mirka, aby otvoril všetky okná dokorán. Vonku je po dlhom čase krásne slnečno a tu zas preníka len tá dusná stránka tohto počasia. Mám chuť vyskočiť odtiaľto, možno rovno von z toho okna, aby som bola jednoducho slobodne voľná.
Mám zo seba zlý pocit. Človek môže byť dobrý alebo zlý. Môže sa tiež snažiť byť dobrým, ak vie, že bol zlý. Ale čo keď je niekto naozaj zlý, pri čom sa snaží byť dobrým ? Myslí, že áno, toto je presne to, čo chcem - byť dobrým. Myslí si, že naozaj sa mu to podarilo. A žije v umelej predstave, že koná správne. Pri tom je rovnaká sviňa ako bol predtým. A čo je najhoršie ANI O TOM NEVIE.
Nikdy som si o sebe nemyslela, že som vyslovene zlá. Vždy som si vlastne myslela, že som človek dobrý, snažiaci sa o blaho každého naokolo.
Odpoveď a vytriezvenie je ,bohužiaľ, vzdialenejšie realite. Ja nie som vôbec, ale vôbec taká.
Som nerozhodná. Otravná. Egoistická a sebecká. Ubližujem druhým ešte aj nechtiac, čo je horšie ako naschvál. Lebo keď to človek robí naschvál, aspoň to vie rozlíšiť, vie, že to robiť nemá. JA neviem zjavne rozlíšiť absolútne nič. A potom sa len zamotávam a zamotávam do vlastných vykonšpirovaných pavučín svojej hlúposti.
A teraz som to fakt prehnala.
Preto tu síce sedím a je mi smutne z toho, ako je vonku krásne a ja tu musím byť v odpornom dusne robiť niečo v exceli, čo sama doteraz nechápem. (a ani to nikdy nepochopím).
Ale na druhej strane som teraz šťastná. Lebo sa s nikým a ničím nemusím konfrontovať. A to sa niekomu ako mne náramne hodí. Skrývať sa a vyhýbať, uhýbať, kým to už nehorí takým strašným spôsobom, že musím s farbou von.
Nikto v tejto škole v tejto chvíli zo seba nie je taký znechutený ako ja teraz.Nikto.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu