Chcem písať už odmalička. Vždy, keď sa ma veľkíííí dospelííí pýtali, čo chcem byť, odpoveď bola spisovateľka. Teda najprv to bola Pocahontas, pretože som ju milovala. Bola to jediná hrdinka rozprávky, ktorá mala hnedé vlasy. A ja ako bruneta, ktorá sa trápila nad tým, že nevyzerám jemne, som ju jednoducho zbožňovala. Ale spisovateľka bola moja prvá REÁLNA odpoveď na takúto otázku.
.
Stále som ja tá, čo sa smeje strašne otravne nahlas. NEZNÁŠAM, keď sa po mne ľudia kvôli tomu otáčajú. Je to strašne hnusné, hneď ma prejde chuť na smiech. Čím vlastne docielia, že ma už nemusia počúvať. Ale ja sa potom cítim ako vyvrheľ. Preto na ľudí nezazerám kvôli takýmto prirodzeným danosťam. Proste to dostali do výbavy, s tým sa nedá nič robiť.
Stále som ja tá, čo je závislá, ale iným spôsobom. Som závislá na svojej Boreske. Lebo je to jediný človek, ktorý tu bude so mnou. A ja viem, že bude. Lebo je to zároveň aj jediný človek, ktorému verím. A jediný, ktorého k životu potrebujem.
A som závislá na keksoch a mozzarelle. Viem, že je to hlúpe,ale je to už raz pravda. Tomu nepomôžem. Dnes som si do kabátu strčila dve mozzarelly a nožničky,lebo tie sproste gumené obaly sa mi nedajú otvoriť rukami ani zubami. A strihala som si to na ulici. Perfektný pocit.
Som závislá na tom, že nechcem byť sama. Som samostatná, ale neviem byť bez priateľov. Keď som sama, som smutná. Preto som si zaobstarala mačku a zachránila ju od mačacieho neba. Aby som mala istotu, že sama nebudem ani keby to okolnosti veľmi chceli.
Mám obsesiu v kuse sa sledovať a byť paranoidná. Mám pocity, že mám priveľké oči, a najviac neznášam svoj dolámaný nos. Som hypochonder a vždy na sebe niečo vidím. Mám potrebu, aby ma všetci mali radi. A neznášam ten pocit, keď viem, že niekto ma rád nemá. A bez dôvodu. Vtedy to je krivda, čo je najhoršia vec na celom svete vôbec. Ale viem, že niekedy je to jednoducho aj moja chyba. Vina môjho ja. Ja som zvláštny človek a nie každý vie pochopiť, čo je odo mňa ako myslené. Preto som rada, že mam ľudí, čo sa obťažovali naučiť sa to. A už dokonale ovládajú každé moje slovo, pochopené presne tak,ako pochopené byť má.
A stále som to ja tá, čo miluje dážď. A blesky a hromy. A tornáda. Stále na ne čakám, raz budú aj tu, to som si istá. Ale keď prídu, umriem od strachu.Lebo ja sa bojím všetkého. Nemôžem pozerať horory, videá o prepichovaní jazyka ihlou,nič. Vždy to mám ako rozhlasovú hru,lebo si od strachu pritláčam ruky na tvár.
A som ja tá, čo vypeká, lebo to miluje. Lebo mám sen mať raz veľkú cukráreň s červenými okenicami. Lebo mať sny je najhlavnejšie. Chcela by som sa raz rozbehnúť po veľkom slnečnicovom poli. Neviem kedy a neviem ako, ale je to myšlienka, čo ma nikdy neopustí. Ani potom, čo to možno niekedy naozaj spravím. Naveky to budem chcieť. Lebo myšlienky a zážitky sú omnoho viac ako materiálne veci, veci, čo sa dajú uchopiť.
Vždy je toho viac , čo chcem povedať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vive
2. 5.mája 2010 22:57
silný pocit Déja-vu počas celého čitania
Napíš svoj komentár