Napriek tomu sa vám posnažím v následujúcich riadkoch priblížiť tých neuveriteľných päť slnečných dní .
Náš lyžiarsky kurz sa konal začiatkom marca v jednom z našich najkrajších stredísk, v Jasnej v Nízkych Tatrách (na severných a južných svahoch Chopka na viac ako 36 km dokonale upravených zjazdovkách). Čo si budeme hovoriť , neboli sme na tom vôbec zle. Na svoje si prišli najväčší profesionáli aj najväčšie drevá. Niektorým bolo zrejme tak dobre, že si rozhodli polámať zopár kostí, aby ich toľké šťastie nerozmaznalo, takže už v prvé dni sme mali niekoľko úrazov, sadier a obväzov pobehujúcich po okolí. Nikto však nelenil a aj keď sme mali pár maródov, všetci do nohy sme ráno vstávali, poriadne sme sa posilnili švédskymi stolmi (to boli raňajky !) a o deviatej sme už svorne za sebou cupkali na svah. Na výber sme mali toľko zjazdoviek, lanoviek , svahov, vlekov , lesov , údolí , kopcov, vrchov , pahorkov a neviem ešte čoho všetkého, že naozaj aj ten najvyberavejší našiel všetko, po čom kedy zatúžil.
Streda je vraj najkrízovejší deň, deň, kedy je človek celý modrý od všetkých pádov a nemôže si ani sadnúť, chodiť a nadýchnuť sa bez bolesti. Ale keďže máme takých božských profesorov ako máme, väčšinu stredy sme strávili čľapkaním sa v aquaparku v Liptovskom Mikuláši. V autobuse cestou tam sme si všetci sľubovali , ako mocne sa teraz ideme zregenerovať v teplých termálnych vodách a bublinkových lázňach, nebudeme sa ani hýbať a celé 4 hodiny budeme šetriť naše mladé zúbožené telá. Prvé, čo sme urobili , keď sme sa v plavkách zišli pri bazénoch ? Každý sa rozbehol do inej strany , k inému tobogánu , Pán profesor Gombársky a pán profesor Sadloň - no tí sa išli zblázniť od radosti , pekne si čakali v radoch, brali nafukovačky a hneď utekali hore po schodoch, tak ako to má byť. Ďalší z nás si vonku v mínusových teplotách liezli po lezeckej stene, pobehovali s mokrými hlavami po vonkajších bazénoch alebo jedli mastné langoše v bufetoch (to by sme neboli my, aby sme niekde nemíňali peniaze za jedlo). Ja a zopár ďalšich odvážnych spolužiačok sme napríklad asi pol hodinu strávili snahou potopiť nášho speváckeho spolužiaka Mareka. Bez úspechu, on je ako taká zmenšenina siláka Hulka. Ale to je už iný príbeh .
Samozrejme, každý večer sme mali večerný program, hry, diskotéky a vystúpenia vychádzajúceho umelca a rappera Brillianta Beta, ktorý nám zanôtil svoje najväčšie hity , ale neboli sme ukrátení ani o nejeden freestyle, najviac zaujal ten pre profesora Gombárského , ktorý bol z neho naozaj hlboko dojatý.
Počas všetkého tohto nášho chaosu, smiechu a zážitkov sme sa zlepšovali v lyžovaní a snowboardovaní, menej sme padali a viac sa držali šikovne na nohách. Pri tom nás naši inštruktori sledovali sokolím zrakom a hovorili nám , čo všetko robíme úplne zle. Niekedy to fakt vedelo pokaziť náladu, človek si pekne dojazdí bez pádu a už naňho dole čaká studená sprcha v podaní všetkých chýb. Ale práve to nás učilo a to nás posúvalo ďalej.
Päť dní nám ubehlo ako voda, ani sme sa nenazdali a bol piatok 4.marca, deň nášho odchodu. Všetci sme si poslednýkrát vyšli na obľúbené zjazdovky, urobili dramatické fotky na svahu, a so smútkom v duši sa pobrali na náš milovaný Hotel Liptov vypratať izby.
Nikto nemôže tvrdiť, že náš lyžiarsky bol bezproblémový. Vôbec nebol, možno bol naozaj problémovejší ako tie predošlé. Ale jediné , čo nám nikto nezoberie je naša spätosť, naše priateľstvá a to ako vieme držať spolu. Napriek problémom a konfliktom, ktoré sa niekedy vyhrotili, tam nikto nebol sám. Lebo každý z nás má niekoho , kto ho vždy podrží. A o tom bol náš lyžiarsky .A presne o tom je aj náš ročník .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 7.júla 2011 23:50
fejton do skoly?
Napíš svoj komentár