Mám pár kamarátov medzi opačným pohlavím. Do niektorých z nich som voľakedy bola zaľúbená ja. Niektorí boli zaľúbení do mňa. Niektorí boli zaľúbení do mňa a aj ja do nich, len sme sa nikdy nevedeli zosynchronizovať v časovom období, aby bola naša náklonnosť vzájomná.

A potom mám jedného najlepšieho kamaráta, do ktorého som nebola zaľúbená nikdy a ani on do mňa. Sused. Vyrástli sme vedľa seba, kedysi sme spolu cikali do piesku, potom sme spolu zbierali Céčka, skúšali fajčiť, chodili poza kostol a nadávali sme si, neznášali sme sa... Sme ako súrodenci.

Sused odišiel do zahraničia. A urobil dobre. Z nuly si vybudoval skvelú kariéru, našiel si lásku, neostal doma nezamestnaný a neprepil si pečeň. Chodiaca ukážka amerického sna. Akurát reálna a to se vším všudy, bez príkras.

Sused prišiel domov na dovolenku. Depresívny. Unavený. Osamelý, lebo jeho láska už pol roka pracuje v domovine a jeho nechala s rozbehnutou kariérou v zahraničí. Vzťah cez skype, spoločné víkendy raz do mesiaca na striedačku v zahraničí a v rodnej krajine...

Skvelá kariéra, ale to podstatné začalo unikať.

Prvé dni som dookola počúvala ten istý apatický monológ o tom aký je život ťažký, aká je cena peňazí, a aké je všade všetko drahé.

Po víkende, ktorý strávil v prítomnosti svojej lásky ho apatia nachvíľu opustila. Opäť to bol môj zábavný, uštipačný, neschopný-byť-vážny Sused.

V jeden večer sme sedeli na terase Baru v strede dediny celá stará partia. Kučera, Šarlota, Samanta, dokonca aj Umelkyňa, Sused a Ja. Príjemný večer. Taká nostalgia za starými časmi.
„Potom sa Ťa niečo opýtam.“ Povedal len tak v rámci debaty Sused a ja som z napätia v jeho pohľade vycítila, že to nebude len medzi rečou, ale akosi dôležité.

A tak sme po ceste domov zámerne málinko zaostávali.
„Leelee, počuj, ale nikomu nič nehovor. Ale vážne. Naozaj. Hej?“
Sľúbila som všetko.
„Chcem kúpiť frajerke ako darček na výročie snubný prsteň.“
Naštvalo ma to. „Zase si zo mňa robíš srandu! Toto vôbec nie je vtipné. Nie si schopný byť vážny. Prestaň s tým!“
„Leelee, fakt.“ V žiare svetla pouličných lámp som videla vážny výraz v jeho tvári.
„Fakt?“
„Fakt.“
V tme medzi svetlom pouličných lámp sa mi na líci zaleskla slza dojatia. Môj Sused chce požiadať svoje dievča o ruku. To je také pekné...
„Leelee, nieže to niekomu povieš. Nikto to nevie.“
Teraz som sa od dojatia naozaj rozplakala. Koľká pocta pre mňa, že to viem.
„Máš predstavu o prsteni? S kým ideš vyberať? Sám?! Idem s Tebou!“

Sused býva o pol ulice ďalej než ja. Odprevadila som ho domov. A tých päť minút po ceste naspäť sa mi po tvári kotúľali slzy dojatia a radosti, že niekto sa dnes ešte ľúbi a chce sa ľúbiť až kým ich smrť nerozdelí. A že sa to deje môjmu Susedovi, ktorý si naozaj zaslúži, aby bol šťastný. A ja som pri tom.


Na druhý deň sme so Susedom sadli do kamarátovho auta, nechali sa zaviesť do okresného mesta a presnorili všetky klenotníctva. Ani jeden prsteň však nevyzeral byť hodný toho, aby sme ho titulovali slovami „TEN prsteň“.

Hneď v prvom zlatníctve, keď som povedala, že „Fešák potrebuje snubný prsteň“ sa ma pani predavačka spýtala: „Pre Vás?“.
So Susedom sme obaja v momente vybuchli smiechom, hej bolo to voči pani predavačke nevhodné, ale bolo to milé. Cítila som sa ako keď sme boli malí a decká na nás pokrikovali, že sme frajeri. Bolo to príliš absurdné.
„Ja som sestra.“ odvetila som po chvíli predavačke a Sused sa smial ďalej.

Po márnom zháňaní Toho Prsteňa sme zavolali kamarátovi s autom, ktorý vôbec netušil čo zháňame a nechali sa zaviesť do nákupného centra. Elegantne sme sa ho zbavili a vošli do klenotníctva. Nechali sme si vytiahnuť všetky zásnubné prstene a ja som každú minútu musela vykuknúť či sa náš kamarát nepribližuje, aby nevidel čo kupujeme.

Vybrali sme. TEN prsteň. Krásny, klasický, elegantný, žiarivý s diamantom, príšerne drahý. Špeciálny pre špeciálnu ženu.
A v tom sa na obzore zjavil kamarát čo nás doviezol. Sused mi vopchal do ruky kreditku, vpísal mi do mobilu PIN a vyšiel skôr než bol zbadaný kde bol a čo robil.

A ja som platila Susedovou kreditnou kartou TEN prsteň pre jeho životnú lásku, pre jeho budúcu manželku a odrazu som potrebovala celé to vyrozprávať aj slečne predavačke a odrazu mi z očí až k usmievajúcim sa perám stekali slané slzy.
Situácia bola dojemná sama o sebe, ale najdojímavejšia bola tá dôvera, ktorú do mňa Sused vložil. Vedela som tajomstvo. Spoľahol sa na môj vkus. Nechal mi kreditku.


Na ďalší deň mu jeho vyvolená povedala „Áno“.
Chválabohu, lebo mi stihol sľúbiť, že ak odpovie záporne, už sa so mnou nikdy nebude baviť a že to všetko bude iba moja vina.
Prsteň sa páčil.

A ja zase naivne verím, že môžem veriť na „... a žili šťastne až kým nepomreli.“

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
birdie  16. 4. 2011 16:27
Nedávam hviezdičky, moc slaďákové.
Napíš svoj komentár