, patrí do skutočného kamarátstva.
Moja kamarátka, s ktorou som si vravela všetko, teda aspoň do posledného týždňa, mi verí a berie to podobne ako ja. Nebolo to kamarátstvo typu "BFF", cmuuuk, alebo pridávania si ju do vzťahu na fb. Myslela som, že mi dôveruje. Že mi môže povedať všetko. Ale opak je pravdou.
Sakra, vravela som jej všetko. (Takmer.)
A ona má predo mnou tajomstvá, ktoré prezrádza ľuďom- dosť výrečným a ľahko sa pred niekým prerieknu o veciach, nie najpríjemnejších. Vie, že by som to nikomu nepovedala (ako kopu iných vecí) a že mi môže veriť. Najviac ma zarazili slová môjho tajného zdroja, ktorému povedala toto: Ale nehovor to Lene.
Brala som to ako prvý podraz. Ako prvú kvapku vytekajúcu z pohára sklamania, nedôvery a nechápania.. Zmierila som sa s tým a začala menej veriť ľuďom. Chápem, že to nie je až také strašné, ale čo prišlo potom. Všetko sa to zomlelo rýchlo.
Teraz ľutujem, že som jej povedala niektoré veci. Povedala som jej.. koho ľúbim. Viem, že to nie je nič strašné, ale keď to povie dotyčnému.. Najhoršie na tom je, že to nie je spolužiak, kamarát zo sídliska či idol, ktorého som videla na kúpalisku. Je to omnoho dôležitejšia osoba.. Vyspelejšia a nechcem, aby to bral tak.. Ale to je už o niečom inom.
Začala mi robiť peklo zo života. V priebehu pár hodín O.o
Zosmiešňuje ma. Nájde na mne každú chybu. Pri tej ..osobe.. má nevhodné pripomienky narážajúce na moje city, ktoré k nemu prechovávam. Vykrikuje na mňa v obchode, meste, škole.. Nevšímam si ju, ale keď vie o mne toľko vecí a využíva to. Neuveriteľne to bolí, keď vás niekto zo sekundy na sekundy znenávidí. Smeje sa z toho, keď vám predhadzuje pred oči, že plačete kvôli osobe, s ktorou ževraj aj tak nikdy nebudem a podobne. Snažím sa ju ignorovať, aj keď raz som použila fyzickú silu (ignorujúc, že aj tú psychickú..). Vytočila ma, keď ma obvinila z toho, že... Milujem tú osobu len kvôli jeho "moci", ktorú by som mohla využívať.
Toto bola posledná kvapka, nevydržala som to. Aj keď ten adrenalín v krvi nepocítite tak často. Pripadala som si ako v nejakom filme.. Totálne zvrátenom.
Odvtedy sa zmiernila a vždy, keď jej padne na mňa pohľad, vystrašene vypúli oči a odvráti zrak. Pravdaže mala som z toho prúser.. Poriadne veľký, ale prešlo mi to. Vždy nejako dokážem prehovoriť ľudí, aj keď je to absurdné.
Ale za toto všetko jej ďakujem. Zistila som, kto je skutočne kamarát. Kto ma podrží, aj keď ide so mnou po chodbe a všetci sa posmievajú a čudne pozerajú. Tá osoba... Keď to zistil, potreboval chvíľku čas na premyslenie a.. A teraz sme spolu. Čo je pre mňa neuveriteľné. Doteraz tomu neverím.
A z toho vyplýva, že všetko zlé je na niečo dobré. Všetky slzy, škrabance na rukách z nervozity, dohrýzené pery, hodiny strávené v kostole, pocity mennejcenosti, zúfalstva stáli skutočne za to. Dokonca mi pomohla do budúcnosti. Problémy, starosti, ktoré ma čakajú, budem brať oveľa ľahšie..
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár