Poučím sa

Zo začiatku som sem nechcela nič pridávať a iba som ticho depkárčila nad blogmi ostatných.
Keďže je môj príbeh a celkovo aj úvahy o tom, čo sa deje skutočne dlhé, rozhodla som sa, že to sem nenapíšem. (Aj z dôvodu, že nikomu by sa to nechcelo čítať).
Veľmi dlho som nad všetkým (presnejšie nad osobou, ktorú milujem a hovorte si čo chcete, lebo ten hrejivý a zároveň zničujúci pocit pri srdci som rozpoznala už dávnejšie..) rozmýšľala. Skutočne dlho mi trvalo si priznať, že už aj mne sa naskytla možnosť ľúbiť. Tak, až to bolí. Bude. Zachvíľu. (Ak neberiem do úvahy, ako trpím už od zaćiatku tohto roka, ak nie skôr).
Skutočne nechcem depkovať, pretože budem mať potom pokazený celý deň a myslím, že nie som jediná. Lenže jedna z mojich zlých vlastností je, že sa viac zaoberám smutnejšími/negatívnymi vecami.
Neľutujem, že som sa nechala obalamutiť tými nadhernými a skľúčujúcimi pocitmi. Jediné, čo ľutujem je, že nedokážem urobiť nič preto, aby som pomohla osudu splniť veci sľúbené. Mám strach, že to zlé obdobie, ktoré ma určite čaká, nezvládnem. Neviem si predstaviť, ako veľmi dokážem trpieť, ale viem, aká veľká je moja láska. Akú silu majú predstavy, ktorých je neodbytnou súčasťou. Aká nekonečná je túžba po jeho dotykoch.
Keď z môjho života načisto odíde (dôvod by vás šokoval), budem sa cítiť akoby niekto odtrhol kúsok mňa a to fakt bolí. Či už po fyzickej, alebo psychickej stránke. Preto už nikdy nedovolím, aby som niekoho tak milovala.
Možno je to trest z hora. Možno karma. Osud..
Ale sľubujem, že sa z tohto poučím, aj keď viem, že už asi nebudem nikoho ľúbiť tak ako neho.

Dúfam, že týmto svojim výlevom som nikomu nepokazila náladu

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu