Koniec. Tej nekonečnej hodine nakoniec odbilo. Ak by som mala niekomu vysvetliť, prečo tu takto sama sedím, nevedela by som mu odpovedať.
Mierny vánok, ktorý vanie pomedzy tie listy, ktoré ešte nepodľahli ťažkému pádu na zem, aj mne občas zablúdi do mojich vlasov, ďaleko sa však nedostane. Na hlave mám pevne nasadenú šiltovku, a ja neviem, ako sa jej mám poďakovať za to, že je. Bolo také úžasné skryť sa za ňou, odvrítiť zrak. Dala mi klamný pocit, že som do nej spolu s vlasmi skryla vlastnú hlúposť.
Viem, že sa to nedá skryť. No ak naozaj na ňu nemyslím a počujem pár milých slov, skutočne mám pocit, že tu nie je.
Toľko dievčat okolo mňa by chcelo mať to, čo ja. A ja? Ja to nechcem...
Nevedela som si predstaviť, žeby ma mal niekto naozaj rád. A teraz? Zdá sa mi to, alebo sa toho naozaj desím? K láske treba mať toľko ďalších vlastností... A ja ich nikde neviem nájsť.
Mala som viac, ako si zaslúžim. Teraz je to predsa tak, ako to má byť...
Veď... Big girls don't cry...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ennis
15. 10.októbra 2007 17:01
ako inak,...najlepšie blogy sa píšu v stave, v akom práve si,...i keď o môj názor evidentne nestojíš, musím uznať, že pekné, smutné,...
2
Tak ja som to vôbec nepochopil.
btw. Ennis, keby si mala písať za každou udalosťou novy blog neviem ako by to vyzeralo. Píšu sa články, nie blogy. Blog je všetko dokopy. Len tak, treba sa správne vyjadrovať.
btw. Ennis, keby si mala písať za každou udalosťou novy blog neviem ako by to vyzeralo. Píšu sa články, nie blogy. Blog je všetko dokopy. Len tak, treba sa správne vyjadrovať.
Napíš svoj komentár