Život je jednoduchý. Na čokoľvek si zvykneme, pominie. Skor, neskor, raz určite. Je vtipné sledovať sled udalostí, ktoré nás menia. Okolnosti, ktoré nás nenechávajú chladnými. Veci a ľudia, ktorí odchádzajú aj napriek tomu, ako hovorili, že nás potrebujú. Odchádzajú medzi týmito vetami a nikdy sa neobzrú. No nás bolí každá spomienka. Slovo. Pesnička. Dokonca každý nádych. A otázka : načo prišiel, keď to nemalo zmysel ? Ale malo. Všetko, čo nám ľudia dajú do života, zmysel má. Aj to najhoršie. Uplne najhoršie.
Prechadzajú okolo nás ľudia a jedna z najdoležitejších vecí, ktorú som doteraz počas môjho krátkeho života zistila je, že je potrebné neobchádzať týchto ľudí ktorí prichádzajú. Vstať a objať ich, neignorovať a spoznať kúsok ich cesty. Je potrebné nikoho si neprivlastňovať, pretože nikto nám nepatrí. A je dokonca doležité na nikoho si nezvykať. Je zlé, ak si na niekho prítomnosť zvykneme príliš, horšie, keď sme tohto človeka ani nestihli spoznať. A potom utečie. Nechá nás tak, a my si zrazu uvedomíme, že sme venovali príliš veľa času niečomu, čo nebolo skutočné. Zvykli sme si na niečo, a teraz stojíme s vedomím, že nikoho nemáme. Pretože sme boli príliš istí. Istí životom, kde nikdy nič nie je na sto percent.
Nikdy som neverila metaforám typu: milujem život, pretože mi dal teba, milujem teba, lebo si môj život. Verila som, že musím dať šancu každému. Pozeráť sa na každého výnimočným pohľadom, dať šancu, na rozhovor, príbeh, zážitok. Nikdy som nestrácala čas ľudmi, ktorí ku mne jednoducho nepatrili. Sú tu totiž takí, s ktorými aj hodina ticha je najlepší rozhovor, ale aj takí, ktorích aj po rokoch jednoducho nepoznáš. Nevieš kto sú. Dala som im šancu a bola som sama sebou. Jedine s nimi a stále s nimi, som sama sebou.
Keď totiž stretnete niekoho, niekoho s veľkým N, stratí sa všetka idealizácia na ostatných a vy si konečne uvedomíte, ku komu naozaj patríte. Nezáleží na tom, ako dlho to trvalo, na čom naozaj záleží je, že ste to zažili samy. Že ste sa nebáli tým prejsť, že to máte skutočne za sebou. A teraz, verím na silu jeho pohľadu. Jeho úsmevu, pohybov, slov. Sú to veci, ktoré keď nezažiješ, nepochopíš. Môžeš o nich čitať , písať, čudovať sa, nechápať, smiať sa, ale ak to skutočne zažiješ, to, keď sa kvoli niekomu tešíš aj na miesto, ktoré nenávidiš, robíš veci, ktoré si nikdy predtým nerobil a miluješ svoj život viac než hocikedy predtým, ver že práve v tej chvíli to začne mať zmysel.
A pochopíš aj to, že všetko to, čo bolo predtým jednoducho muselo byť. To všetko je tvoj príbeh, uživaj si ho. Naozaj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár