Všetko to,čo videla boli však len nejasné obrazy ľudí a detí behajúcich okolo nej. Popri nej. Za ňou. Nevnímajúc jej skúmavý pohľad, odkiaľ berú tú istotu. Bola nesvoja. Plná otázok, na ktoré si nevedela odpovedať. Mladá, ledva dospelá. Sedemnásť. Krásnych, hlúpych, naivných sedemnásť. S túžbou v očiach hľadela späť na rok, ktorému sa oddala naplno. Rok života, kedy našla samu seba. Dá sa povedať, že zažila takmer všetko. S veľkou neistotou pozerala na dni, kedy bola stratená. Kedy príležitosť na ňu doslova kričala, no ona sa bála. Bála sa pohnúť z miesta,ktoré tak dobre poznala, no neskôr to prišlo a ona pochopila, že všetko chce svoj čas. A tak robila veci naplno,veď stále mala len sedemnásť. Milovala to. Každý svoj deň, každý pohľad či myšlienky, ktoré jej neustále behali hlavou. Zlé,nečisté,perverzné,plné strachu či odhodlania, bola vo svojej hlave doma. Milovala priestor, ktorý zaplnali jej myšlienky, hlbavé a nikdy nekončiace sa. Spoznala seba vďaka všetkým prešľapom. Nespoznala sa však úplne. Nie, len z časti, ktorú potrebovala.
Stála na prahu niečoho, čoho by sa mala báť. Lenže ona necítila nič. Strata, šťastie,panovačnosť,pochyby,neistota,láska...To všetko bolo preč. Všetko,čím žije mladý človek. Bola na prahu niečoho nového a ona zrazu nevedela, čo ma cítiť.
Bola takmer dospelá.
Dospelák bez myšlienok.
A tak bude robiť veci naplno,veď stále má len osemnásť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár