Kráčam. Sám, opustený, plný myšlienok o nej. Smrť. Adamsovci. Tma. Gilotína. Už dávno to nie je tak ako to bývalo. Všetko je preč. Ó, drahá dinotopia. Pohľad mi skĺzne na môj ešte teplý diplom z celosvetovej olympiády pri Amazonke. Už ani tie divožienky nestoja za to! Tie mamutie kly v ich ušiach... Mesto je zahalené rúškom tajomstva. Oblaky ma ťažia na pleciach. Tráva mi šteklí vajcia. Nechápem. Vyrástol. Zo semafóru na mňa pozerá kurie, či volské oko. Neviem. Nevládzem rozmýšľať. Opäť vidím tvoje vrchy. Skoba. Lano. Šmyk.Keď som už pritom, bolo to s tebou krásne. Škoda, že dnes mi pripomínaš dementora. Všetci ste dementori. A ja som najväčší. Vidím svoj obraz v zrkadle. Po taj krásnej tvári túžia všetky dievčatá. Iba ja mám chuť zaťať päsť, rozbiť ho. Zobrať ten najväčší kus a......Pozrieť sa doň znova.
Opäť tá hlboká tma. Nie, už to nechcem zažívať. Hluk v mojej hlave. Silnie a silnie. Myšlienky mi táhnou hlavou jako vlaky, ty vlaky jsou prázdní, moje hlava taky. Alebo je to tým, že bývam sto metrov od koľajníc? Neviem. Netuším. Nechcem. Nevládzem. Ticho. Večné ticho...
Prepáčte pán PLYNÁR!!!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár