„ Ahoj dlho sme sa nevideli“
„ Ahoj“
„ Si tu sama??“
„ Áno som sama čo si chcel??“
„ Chcel som ťa len vidieť či žije moja nepriateľka.“
„ Počkať ty ma poznáš??“
„ Áno poznám ale ako vidím ty mňa už nespoznávaš že Lily. Ale asi keď ti pripomeniem jazvu z kopije čo si mala tak si asi spomenieš.“
„ Prepáč ale nespomínam si a odkiaľ vieš že som mala kópiu na boj??“
„ Jednoducho si pamätám boj medzi upírmi“
„ Škoda že ja si nespomínam.“
„ Hm asi ti pripomeniem boj z roku 1994“
„ Prepáč ale nie nepamätám si nič z tých rokov“
„ Bože čo si za upíra keď si nič nepamätáš??“
Mala som ho už dosť a tak som sa začala pomaly od neho kráčať späť k bránke cintorínu. Lenže som mala nevýhodu on mal lepší zrak ako ja. Však je to jasné keď je o 2 roky starší takže sa vôbec nečudujem. Ako náhle spozoroval že som od neho ďalej schytil ma za ruku a pritiahol k sebe. Mal strašne pevný stisk až taký že mi zastavil prúdenie krvi v ruke. Bála som sa že mi niečo urobí ako zvykával keď sa nahneval. Ale mala som veľké šťastie že sa mi nič nestalo. Ešte v ten večer sama spýtal:
„ Ak si na mňa nepamätáš nevadí“
„ Ja viem že nevadí“
„ No tak prečo sa ma bojíš potom??“
„ Ja sa ťa nebojím“
„ Ale bojíš srdce ti bije nepravidelne“
„ Ti počuješ moje srdce??“
„ Jasné som upír presne ako ty len trošku v skoršom vývoji. Škoda že sa mi nemôžeš rovnať.“
„ Myslíš??“
„ Ja nemyslím ja to viem.“
„ No dobre ako chceš.“
Jeho slová boli moc vážne a bolo v nich cítiť hnev. Bála som sa ho ale musela som sa s tým urovnať bez strachu. Ako som na neho pozerala začalo vychádzať slnko a on sa vyparil ako hmla nad vodou. Rýchlo som bežala domou aby ma nezastihlo slnko a ja aby som nemala bolesti hlavy. Slnko som mala za sebou tak som musela utekať rýchlejšie, ako som bola zvyknutá. Pred prahom domu som si vytkla členok tak som musela čo najhlasnejšie zabúchať na dvere aby ma Tomáško počul. Po minúte som počula kroky. Otvorili sa dvere a Tomáško mi pomohol dovnútra aby som sa vyhla slnku. Nebolo mi moc dobre tak som sa rýchlo pobrala do postele. Ako som vyšla hore do svojej izby zavreli sa za mnou dvere a vedľa mňa stál ten druhý upír. Na tele som mala zimomriavky. Bolo mi to nepríjemné lebo jeho hlas bol strašne vábivý ale ja som sa vedela ubrániť. Mala som pocit ako keby niečo chcel urobiť ale pritom sa bál. Chcela som sa otočiť a pozrieť mu do očí či ho spoznám ale držal ma moc silno, ruky som mala ako zviazané povrazom. Hádzala som zo sebou sem a tam ale vôbec nepovolil. Chcela som ho kopnúť ale nohy mi držal z jeho tiež tak silno. Bola som proti nemu bezbranná a slabá. Chcela som zakričať len hlas ako keby sa mi stratil alebo slová sa mi zasekli v hrdle. Ako sme takto stáli po minúte mi povedal:
„ Si doma sama??“
„ Nie. Nie som celá rodina je doma. A každú chvíľku sem môže prísť môj priateľ takže vypadni už konečne“
„ Ale čo to počujem niekto mi tu rozkazuje čo mám robiť. Hahaha tak to sa ti nepodarilo ma rozosmiať prepáč budeš musieť viacej trénovať aby sa ti to podarilo. A ešte pre istotu tvoj frajer nepríde.“
„ Ako že nepríde čo si mu urobil?? Hajzel čo si mu urobil??“
„ Hm chceš to vedieť?? Dobre poviem ti to. Snažil sa ma zastaviť a tak som ho omráčil a tak rýchlo sa nepreberie no aspoň také 2 hodinky nie prepáč nechcel som ti ublížiť.“
„ Pusti ma okamžite ma pusti. Idiot pusti ma okamžite. Sára poď sem rýchlo.“
„ Kto je Sára?? Povedz mi to okamžite“
„ Načo aby si zabil aj ju. Sára poď sem rýchlo“
„ Ešte raz na ňu zakričíš tak ti podrežem hrdlo je ti to jasné??“
„ Jasné dobre rozumiem len ma už pusti“
Keď ma konečne pustil uľavilo sa mi ale to nebolo všetko tým ako ma pustil, som padla na zem a aj tak som bola slabá. Nemala som možnosť sa mu ubrániť. Bol silnejší ako ja nemala som šancu. Moje schopnosti sa nikdy nevyrovnajú jeho. Pozerala som na neho ako vyplašené šteniatko. Hľadela som mu do očí, ale ani tak som ho nespoznala. Vedel o mne všetko a aj ako sa volám kde bývam a čo robím cez voľné dni. Bolo toho strašne veľa. V jeho podaní to bola ako spoveď. Nemala som nervy ho ďalej počúvať a tak som na neho vyhúkla:
„ Prestaň už konečne!!“
„ Ale ale našej princezničke sa niečo nepáči?? Ou prepáč ale asi nebude dobré ak prestanem“
„ Buď ticho nemienim tu počúvať tvoje blaboty čo ani nie je pravda“
„ Ale čo ja si nemyslím sledujem ťa už dosť dlho a stále robíš to isté tak sa prestaň vyhovárať že už nie ďakujem“
„ Prečo ma sleduješ?? Načo ti to bude dobré??“
„ Aspoň viem kde máš a aké máš slabé miesta ako aj so Skothym“
„ Tak to si bol ty. Ty tie psi zabíjaš a týraš. Načo to robíš??“
Videla som že je nahnevaný a tak som radšej už stíchla nechcela som mať doma bojisko. Pozeral na mňa vražedným pohľadom a potom sa za mnou rozbehol. Ale nebol o nič rýchlejší ako ja. Stihla som sa mu uhnúť ale márne on sa vedel prevteliť do iného alebo sa kopíroval na viacej tiel a to teraz použil. Bola som v pasci ale čo som si všimla na ňom o tom sám nevedel. Na ľavej ruke mal puzdro na dýku ale jeho klony ho mali na pravej takže nebolo vôbec ťažké ho nájsť. Stačilo sa pozerať na ruky. Po 4tom klone som ho spozorovala. Vrhla som sa na neho a on nechápavo na mňa pozeral a spýtal sa ma:
„ Ako si to vedela?? Že toto som ja a nie tí ostatný??“
„ Jednoducho stačilo sa pozerať na ruky“
„ Ako to myslíš?? Jak na ruky??“
„ Sprav si jedného spoločníka?? Potom to pochopíš“
„ Neurobím si nič okamžite to vysyp“
„ No ako myslíš. Keď si bol v mojej izbe všimla som si na tvojej ľavej ruke že to puzdro na dýku máš na ľavej ruke ale tvoje klony ho mali na pravej ruke. Takže nebolo ťažké ťa nájsť. Už chápeš a jedna poznámka nabudúce si skús skontrolovať klony dobre“
„ Neverím ti ja problém s klonmi nemám takže ako si to urobila??“
„ Hovorím ti urob si svoj klon a uvidíš magor“
„ Do piče ty sa vážne nemýliš“
Pozeral na mňa vyplašene lebo sa bál. Ale pritom bol presvedčený že mu nič neurobím a tak sa postavil a rozbehol sa za mnou ale netušil že týmto spôsobom ma nezloží. Bol vyčerpaný a slabý a ak ma chcel zložiť musel by použiť silu dýky ale na to nemal sily takže mal veľkú smolu. Ja som mala v zásobe ešte jednu zbraň, ktorú by on využiť nemohol lebo nikdy o tom nepočul. Rýchlo som sa otočila smerom k dverám a utekala on sa rozbehol za mnou ale márne ja som sa otočila a jedným ťahom dýky som ho porezala. Ako padal na zem ja som začala hovoriť:
„ Privolávam duchov dýky. Spojte sa a pomôžte mi ho poraziť“
Po sekundách sa nado mnou zjavila hmla a vystúpilo 20 duchov dýky. Vstúpili do dýky a spojili sa. Pozeral na mňa čo robím a čo sa deje, nechcel tomu uveriť. Nevedel čo robiť a tak radšej sa rýchlo pobral preč. Pretože nechcela mať na mňa ďalšiu zlú spomienku, alebo ďalšiu jazvu. Mal na výber len z dvoch riešení, buď odísť alebo ostať bojovať a vydržať do konca. Chcela som sa ho to opýtať ale on si aj bez toho aby som sa ho spýtala vybral tú druhú šancu. No ale čo sa dá narobiť. Vrátila som sa domou a rýchlo som bežala za Tomáškom aby som sa uistila že žije. Keby že prídem o 10 min neskôr mohlo biť po ňom. Ale našťastie som prišla skôr. Ale nevedela som čo skôr robiť. Bála som sa že sa niečo pokazí alebo sa niečo stane čo by som nechcela. Ale našťastie prišiel Bill ktorý vedel čo robiť tak aby všetko bolo právne. Priniesla som mu všetko a povedala to čo som mala aby to všetko stálo za to. Po 4 minútach sa stalo niečo čomu som neverila. Billovi som poďakovala lebo ja by som to nezvládla. Začala som plakať lebo som myslela na to že ak by sa to nepodarilo tak neviem čo by som bez neho robila. Ale bol tu jeden háčik. Ak by zomrel ja by som zomrela tiež. A to som nechcela tak som sa radšej obrátila na Billa a poslúchala. Neviem prečo ale nemala som radosť. A ani pocit viny. Mala som pocity až niekde v krku, ktoré sa nedali prehltnúť. Myslela som si že budem grcať ale nestalo sa tak vydržala som to. Keď sa prebudil pozeral na mňa a tlačili sa mu do očí slzy. Nechcela som aby plakal kvôli ničomu. Ale zastaviť sa to nedalo. A tak som sa ho opýtala:
„ Prečo plačeš??“
„ Kvôli tebe láska“
„ Ale prečo?? Čo sa stalo?? Čo si videl??“
„ Ten muž ktorý sa ti vlámal do izby nebol upír ale hľadač a zabíjač upírov preto vedel o tebe všetko. A na jeho ruke som videl podivné znamenie alebo skôr tetovanie ktoré bolo v tvare draka. A také majú len hľadači upírov ale on to nebol. No aspoň to si myslím že to nebol ten čo bol tvoj priateľ.“
„ Počkať ako to myslíš že to nebol on?? Ja vôbec nechápem o čom hovoríš.“
„ Ak si pamätáš toho muža čo ťa vyhľadal on nemal na ľavej ruke žiadne puzdro na dýku ale on ho mal na pravej. Už chápeš čo ti chcem tým povedať toto je podvodník.“
„ Aha tak preto jeho klony mali na pravej ruke puzdro ale on ho mal na ľavej on ho musel zabiť aby sa dostal ku mne až tak blízko a jeho stisk bol silnejší než som bola zvyknutá. V tom mi predsa na ňom niečo nesedelo“
Musela som sa s ním stretnúť a vysypať z neho čo spravil s tým chlapom. Po pár minútach sa zjavil pri mne a z ničoho nič nepočula som ho vchádzať do domu a ani do izby. začala som sa ho báť. A aby nestačilo začal ma obchytkávať a bozkávať na krku a mne to vadilo. Mala som na mysli že ak sa otočím k nemu bude ma bozkávať na pery a keby že príde Tomáško tak by si niečo myslel. Radšej som ostala tak ako som bola. Po chrbte mi behali zimomriavky. Bolo to nepríjemné. O pár minút som už nevydržala a povedala mu:
„ Prestaň ja viem že nie si hľadač ale zabijak upírov“
„ A to ti ako že kto povedal?? Ten tvoj miláčik čo neverí ani tebe že ho nepodvádzaš a pri tom to je inak??“
„ Nie on mi to nepovedal. A do toho sa ti nestaraj lebo nič nevieš“
„ No dobre ako myslíš ale podvádzaš svojho miláčika stále“
„ Hej ja by som nepovedala. Lea poď sem“
„ Kto to je?? Aj to je tvoj druhý pes tak bude po ňom je ti to jasné“
„ Len sa ti nič neboj pes to tento krát nie je ale je to moje dvojča“
„ Nie je, je to len klon že. Však počkať ja sa presvedčím. Poď sem“
„ Choď Lea ak neverí že si moje dvojča“
Lea najprv nechcela k nemu ísť ale nakoniec mala tu odvahu sa mu postaviť z očí do očí. Ona poznala toho hľadača čo ma označil až moc dobre a poznala aj jeho pohyby. Ale ja som o ňom nevedela nič. Mala som pocit ako keby som žila s mužom s ktorého som nikdy v živote nevidela. Ale Lea bola na tom inak ona vedela úplne všetko bola dieťa zo schopnosťami úplne inými ako mám ja. Chápala som ju a moc dobre. Lebo som sa vedela k nej priblížiť bez toho aby som jej ublížila alebo sa jej niečo opýtala. Ďalej kráčala k nemu a hrozne sa bála. Srdce jej bilo ako keby sa jej chcelo z hrude vytrhnúť. Dýchala pomaly a plytko. Bála sa, ale v mysli mala jedno Zabijem a budem mať pokoj. Tieto slová si opakovala stále pri každom kroku k nemu. Tomáš, ja a Skothy sme na ňu pozerali ako sochy čo urobí. Keď prišla k nemu v rukáve sa jej mihotal strieborný nožík. On si ho ani nevšimol bol zahalení jej krásou a inteligenciou. Rukou kde mala nôž sa mu pomaly chytila hrude. Až prišla k srdcu a nôž mu vrazila do hrude. Snažil sa nie čo povedať no nemal šancu lebo rýchlo krvácal a jeho krv ma vábila. Nechcela som aby som sa jej napila ale musela som a povedala Tomášovi:
„ Chyť ma prosím ťa”
„ Načo čo s deje??”
„Chyť ma a nepýtaj sa”
„ Ale prečo??”
„ Urob čo ti hovorím”
Nahneval sa na mňa a to som nechcela. Tak som mu začala vysvetľovať čo sa deje. Začal chápať a rýchlo ma chytil a nepustil. Jeho krv sa so mnou zahrávala. Mala som väčšiu a väčšiu chuť sa jej napiť. Nemohla som sa na ňu pozerať ale nešlo to. Moje chute rástli viac a viac. Snažila som sa zadržať dych ale ani to nepomáhalo bola len jediná šanca a možno aj zo žiadnou úrovňou. Musela som utiecť z tej izby ale môj čuch bol o silnejší a keby že odídem aj 4 km preč od krvi ja ju cítim. Ale nemala som na výber a tak som sa začala pomaly vytrácať z izby a aj Tomáš išiel so mnou. Snažil sa ma udržať na nohách lebo sa mi podlamovali kolená. Keď sme prišli dole do kuchyne tak som mu povedala:
„ Tomi budeš ma musieť odniesť preč z domu niekam kde ma nikto nenájde a nechať 5 dní. Lebo krv toho zabijaka so mnou hádže ako chce a mám väčšiu chuť na krv ako som mala. Prosím ťa urob to.”
„ To nemôžem Lili nenechám ťa nikde lebo ťa poznám nevydržíš to. Tak prestaň a ostaň tu prosím ťa. Budem sa snažiť ako len viem abi sa ti znížili prosím len ostaň tu s nami.”
„ No dobre ale ak sa niečo stane tak ma okamžite berieš preč jasné.”
„ Dobre sľubujem ti že áno.”
Nechcel to urobiť ale ak by sa niečo stalo musel by. Mal o mňa strach ktorý sa nedá ani povedať slovami. Na kraji očí sa mu začali tlačiť slzy ktoré vedel zadržať. Nechcela som aby plakal tak som sa opýtala:
„ Tomi prečo plačeš?? Čo sa stalo??”
„ Pamätáš na ten dopis od Afrodity??“
„ Áno pamätám prečo??“
„ Bolo tam napísané Tomi prosím ť dávaj na Lili pozor je to tvoja záchrana. Ale to som ti už neprečítal.“
„ Ale prečo?? Ako to myslela že som tvojou jedinou záchranou??“
„ Pretože ty si silnejšia ako ja a dokážeš každého ochrániť a preto to tam napísala. Videl som na tebe že sa dokážeš postaviť za každého nech to je ktokoľvek a bojovať s nepriateľom.“
„ To je moja povinnosť. Ja to nerobím preto že sa mi to páči ale preto že to mám nariadené.“
„ Ja viem Lili ale to čo robíš tam vonku alebo aj tu a tvoje dvojča Lea je presne taká istá ako ty. Nedala si ťa radšej by položila za teba život ako keby si mala zomrieť ty. A to sa mi na vás dvoch strašne páči.“
Začala som plakať. Jeho slová boli moc láskavé a povedané zo srdca. Snažila som sa mu na o odpovedať len sa nedalo plač premohol moje nádeje na slová. Chcela som mu to a písať len som cez slzy nič nevidela. Nebola ani jediná šanca sa mu poďakovať. Hneď deň na to sme išli kúpiť maličké šteniatko Husky. Malo len 10 mesiacov a bolo strašne zlatučké. Prišli sme domou a začalo utekať za Skothym strašne boli zlatý pretože čo robil Skothy robilo aj ono. Ale nemali sme pre ňu meno tak sme ju nazvali Siberia. Začalo biť strašne teplo a Siberia sa skovávala pod Skothyho ktorý ju skoro priľahol. Ach chúďatko moje som si v duchu povedala. Siberia rýchlo tekala za mnou do vnútra aby videla aj dom. Chodila stále za mnou a všetko čo sa dalo poočuchávala. Skoro by sa vycikala aj na Billovú posteľ. No našťastie som jej povedala že sa to nemá robiť ona si to zapamätala. Išli sme do mojej izby a ta si ľahla na zem a zaspala ( ale nebola by jediná ktorej sa tam dobre spalo). Radšej som ju nechala tak a ja som odišla za ostatnými von. O 3 hodiny prišla za nami a ja som sa šla (pre istotu) pozrieť či niečo nevyviedla. Možno to bol zázrak ale ničím nebolo ani pohnuté no okrem koberčeka kde hajala. Strašne som sa potešila že je len jeden deň so mnou a nie je bodrel. Asi bola dobre vychovávaná už od útleho detstva. Keď bol večer tak som zavolala Siberiu domou. Rýchlo bežala tým jej ladným a sexi behom. Dala som jej večeru a povedala nech beží do mojej izby hajať. Ako náhle počúvla ostali za ňou len pokrčené koberce. Neskôr som si išla ľahnúť aj ja. Keď bola pol noc šla som sa dole napiť. Ale nenašla som si pohár a potom som si spomenula že ostal vonku na záhrade. Tak som si šla pre neho. Ale v tom ako som otvorila dvere Siberia ušla a ja som začala kričať:
„ Siberia stoj počuješ. Okamžite sa vráť. Siberia“
Nepočúvala a tak som sa rozbehla za ňou ale bolo neskoro niekam ušla a ja som nevedela kam. Po ceste domou som začala plakať a slzy mi stekali po bielej tvári ako rosa po listoch. Zem bola studená a k tomu začalo ja pršať. Bola mi zima ale Siberiu som hľadala ďalej. V duchu som si povedala Siberia kam si mi ušla prosím vráť sa mi späť. Moc som plakala cez slzy som nevidela na chodník a v tom som sa potkla a padla na zem nevedela som sa zdvihnúť. A tak som tam ležala do rána. Keď začalo svitať stále som ležala na zemi ako mŕtva. Nevedela som o okolitom svete mala som len myšlienky na Siberiu a na to kam šla a čo sa jej mohlo stať. Ako som tam ležala šla okolo naša suseda a snažila sa ma prebudiť ale márne nechcela som to ale pomohla mi postaviť sa a za to som jej bola moc vďačná. Bola moc milá a láskavá. Ako som tam na ulici stála celá mokrá a špinavá ešte stále som plakala a slzy sa na mojej bielej tvári ligotali vo svetle lúčov slnka. Snažila som sa v takom stave nájsť Siberiu ale nikde nebola a nebol na vine ani ten hľadač lebo bol dávno mŕtvi. Mala som strach aj s tých najtemnejších myšlienok čo nebolo u mňa moc príjemné. Bola som nevyspaná lebo celú noc som nespala ale len preplakala kvôli nej. Keď som bola na dne tak som sa vrátila domou ale ani doma nebola. Mala som väčší strach ako inokedy. Išla som do izby a premýšľala nad ňou. V mysli sa mi premietalo len toto Čo ak ju už nikdy neuvidím?? Čo sa s ňou mohlo stať?? Prečo nechodí domou?? Boli to otázky na ktoré sme nevedeli nikdy odpoveď stačilo by len dúfať že príde ale možno že ani to dúfanie nepomôže. Snažila som sa na to nemyslieť no nedalo sa. Bola som v koncoch život sa mi ponoril do tmy a moje myšlienky tiež. Bola som deň čo deň smutnejšia až prešlo 5 týždňov a Siberia sa vrátila domou. Cez okienko v izbe som videla že niečo nie je v poriadku a tak som rýchlo bežala dolu. Ako náhle som zišla dole a otvorila dvere (no skôr že vykopla) a videla že Siberia je samá rana z očí sa mi spustili rieky sĺz. Išla som k nej či mám chuť na krv či nie musela som biť s ňou. Chytila som ju a snažila sa ju povzbudzovať nech ostane s nami všetky rany som jej v rýchlosti ošetrila nech vidím po čom ich má. A bolo to jasné zuby od túlavých psov celú kožu dotrhanú strašne som plakala a moje slzy jej padali na rany ale nedokázali tak rýchlo hojiť rany lebo boli moc hlboké a ja som nedokázala už viacej plakať. Zobrala som si ju do lona a v tom mi zomrela v náručí ja som začala kričať
„ Siberia nie. Prosím neodchádzaj. Nie Siberia nie.“
Strašne som začala plakať nedokázala som zastaviť slzy každý na mňa na ulici pozeral čo sa stalo lebo nikto nechápal čo sa stalo. Ja som sa zdvihla so Siberiou v náručí a išla k dverám domu. Bill, Tom, Tomáš a Simone rýchlo bežali za mnou. Keď videli čo sa stalo začali hneď plakať ale nie ako ja. Siberia bola ako moje bábo jej strata ma strašne ranila dokonca viacej ako strata rodičov. Nemyslela som si že to dopadne takto. Vôbec som nespávala celé dni preplakávala. Celkom som sa nevedela zotaviť že môj miláčik huňatý je už mŕtvi. Strašne som bola sklamaná zo života. Nedalo sa už nič viac robiť a tak som si zobrala lopatu a išla na cintorín a vykopala dieru pre Siberiu. Ešte v ten deň som zobrala jej nevládne mŕtve telo na cintorín a pochovala ju. Chcela som biť sama s ňou a oplakávať jej hrob tak dlho ako sa dalo. Celé 4 dni som plakal nad jej hrobom. Nejedla som nepila som ale len plakala nemala som na nič chuť. Snažila som sa aspoň sa zotaviť ale ani to nešlo strašne mi chýbala. Mala som deň či noc väčšiu chuť tam ostať a plakať ďalej ale nemohla som. Bola som dehydrovaná a hladná. Tak som sa zobrala od jej hrobu a s červenými očami som sa pobrala domou. Celá špinavá som kráčala lesnou cestou domou. S plačom som nevedela skončiť. Ako náhle som prišla domou každý na mňa pozeral ako na zjavenie. Neverili že som sa vrátila domou. Simone prišla ku mne a začal ma ľutovať a aj Siberiu. Moc nám chýbalo to jej radostné štekanie. Nechcela som aby ma ľutovala a tak som odišla od nich preč a utekala som čo najďalej od domu. Začala som plakať lebo ... lebo no nemala som teraz dôvod prečo plakať ale nedalo sa to zastaviť moja biela pleť bola zrazu ako drahokam. Dala som sa na útek. Ako mi stekali slzy a pri úteku mi padali rýchlejšie na zem. Po 2 minútach som sa v lese stratila. Išla som po cestičke ale to som len zašla hlbšie do lesa odkade nebolo úniku. Začala som sa báť. O pár dní som ešte nenašla východ. Bola som hladná a smädná. O minútu som počula medvede rýchlo som bežala ďalej do lesa ale to som bola už v poriadnej kaši. Nemala som na výber len vyskočiť na strom a počkať kým neodídu. Našťastie som mala pri sebe mobil ale aj to bolo na nič. Nemala som signál. Išlo ma poraziť a to poriadne. V duchu som si stále vravela Bože nie je tu signál mňa asi porazí bože. Som zvedavá ako sa mi teraz dovolajú. Ach jáj prečo som sa musela dostať sem do tejto kaše?? Ach jáj. Bola som na dne nevedela som čo robiť. Keď konečne odišli zišla som dole a hľadala cestu keď som ju konečne našla vybrala som sa za slnkom. Konečne som videla náš dom. Nevládala som chodiť a ani utekať musela som sa vyspať na okraji lesa a večer sa vrátiť domou. Vedľa lesa bola malá búdka a tak som si tam šla ľahnúť. Keď nastal večer bola som celá dolámaná lebo som zistila že to bolo kŕmidlo pre srny. Skoro ma išlo roztrhnúť od bolesti hlavy. Tak som sa radšej rýchlo pobrala domou nech si dám tabletku alebo niečo proti bolesti. Ale nič som nenašla. Tak som si šla ľahnúť a poriadne vyspať. Ráno ma ešte stále bolela hlava. Nevedela som čo už urobiť aby to prešlo. Tak som šla za Tomášom nech mi poradí ale ani on nevedel. Zišla som dole do kuchyne a zistila som že mám nové schopnosti (zase). Už mi to liezlo na nervy ale tieto sa mi páčili vedela som zmeniť názor v myli podľa seba aby som počula to čo som chcela. A to sa mi na tom najviac páčilo. Boli celý bez seba keď v mysli mali niečo iného a povedali totálnu hovadinu. Nechápali čo sa deje. Nevedeli si to vysvetliť a ja som im to tiež nevedela vysvetliť. Mala som problém takže radšej som moc nepokúšala moju schopnosť. Po niekoľkých hodinách ma konečne prestala bolieť hlava. Tak ako som sa potešila teraz som sa nikdy netešila. Prišiel ku mne Bill a začal hovoriť:
„ Čo sa to deje?? Prečo každý vraví to čo ťa poteší??“
„ No mám novú schopnosť a to je ovládať myšlienky podľa seba preto každý vraví to čo chcem počuť“
„ Aha ..... aj tak nechápem ale to je jedno už nechajme to tak dobre“
„ No dobre ako myslíš. Ale ja sa ti to chcem pokúsiť vysvetliť“
„ Nech sa páči pokus sa ale nevyjde ti to ver mi“
Tak som mu začala vysvetľovať všetko tak aby pochopil čo sa mu snažím povedať. Ale ako som videla moc toho nechápal čo som mu hovorila. No ale čo už Nemcovi niečo vysvetľuj kokos však to je ako hovoriť hluchému dobré ráno. Ale aj tak mám s ním strpenia však je to môj bratranec nepodarený. Musím ho aj trochu chápať že v hlave nemá nič. Keď som mu konečne prestala vysvetľovať ešte si to všetko dával do kopy. Takže ešte to mu trvalo 1 hodinu. A mňa tam zatiaľ šľak triafal. V duchu som si hovorila ako vždy Ach jáj snáď to pochopil a nebudem musieť mu to zase vysvetľovať. A ako keby vedel čítať moje myšlienky povedal:
„ Nechápem tomu“
Však ako vždy ale aj tak som mu to všetko povedala a do detailov takže vysvetľovanie mi trvalo asi 3 hodiny tento krát. Ale aj ja som nechápala niečomu Bill je bystrý a rýchlo mu to zapaľuje ale tento krát nič. Bol dosť pomalý. Snažila som sa mu to vysvetľovať tak ako som len mohla ale nič nepomáhalo stále nechápal alebo nechcel chápať ale tak to ja už neviem. Snažila som sa mu dostať do mysle len on ako keby sa tomu bránil nemala som šancu. Niečo som potajme tušila a keby že sa ho to opýtam možno by mi to pomohlo v tom aby som mu to vedela povedať tak aby rozumel. Ale radšej som držala jazyk za zubami a len tušila že aj on je upírom. Ak by bol všetko by to vysvetľovalo jeho správanie, reč jednoducho všetko ohľadom jeho. Keď všetci odišli z kuchyne tak sa pobral aj Bill ale zastavila som ho a povedala:
„ Billi prečo sa správaš ako ja?? Si mi moc podozrivý radšej mi povedz pravdu“
„ Ako to myslíš že sa správam ako ty??“
„ Jednoducho nevychádzaš na slnko a tak prečo??“
„ Ja neviem ale vadí mi najradšej chodím von v tme“
„ Hm tak to som si už stihla všimnúť“
„ Prepáč ak si myslíš že som tiež upír si na omyle“
Nechápala som čo tým chcel povedať že som na omyle. Ale nechám to tak lebo by som ešte zle skončila. A jedno som vedela na omyle nie som budem ho sledovať, každý jeho pohyb si podrobne zapíšem do pamäte. Keď prišiel večer išiel von a ja za ním. Samozrejme že išiel na cintorín k Siberininému hrobu. Nechápala som čo tam robí až potom som uvidela že plače. Jeho slzy sa na zemi menili na čierne perli. Bola som ovanutá úžasom jeho plaču. Ešte nikdy som nič takého nevidela bolo to pre mňa ako keby som videla ducha. Nedýchala som, nežmurkala bola som ako kameň v strede cintorína. Potichučky som išla za ním. Pár metrov predo mnou bola halúzka a všimla som si ju až bolo neskoro. Stúpila som na ňu a on sa otočil ešte že cintorín je večer temný tak ma aspoň nebolo vidieť. Ale najhoršie bolo to že začal hovoriť:
„ Kto je tam?? Ukáž sa a neschovávaj sa ja ti nič neurobím“
Nemohla som sa mu ukázať lebo by si myslela že ho prenasledujem. Keď sa konečne nepozeral tak som šla potichu za ním a pozerala som si radšej pod nohy ale zase som narazila o strom a toho som mala plné zuby takže som radšej za ním utekala. Celá doráňaná som konečne k nemu prišla. On sa otočil a pozeral na mňa ako keby som padla z Marsu. Videla som že sa mu zmenili oči pri pohľade na moju ranu z ktorej mi tiekla krv. mal ich jasné a zreteľné dalo sa mu vidieť do mysle. Nemyslela na nič iného len na moju krv. v tom mi do mysle padlo že aj on je upírom. Snažila som sa zachovať chladnú hlavu len to nešlo bola som vystrašená. Nemyslela som si že rodina dokáže biť aj zlá (myslím ako v upírskej stránke). Bolo mi zle od žalúdka. Pretože jeho oči boli tak jasné šedé že vyžarovali jemné svetlo. V mojich očiach videl možno strach alebo niečo také lebo hneď sklonil zrak k hrobu. Snažil sa neplakať ale to nešlo. Snažila som sa mu prihovoriť len že slová sa mi zasekli niekde v hrdle. Pozrela som sa na jeho slzy a snažila sa mu ch utrieť. Lenže on ma držal za jednu ruku dosť silno takže som nevedela ani s tou druhov hýbať. Podišla som bližšie k nemu zašepkala:
„ Ako to že si upír a tvoje slzy sa menia na čierne perli??“
„ Ja neviem a nechcel som aby si to vedela ale tebe sa rozkázať nedá ty si stojíš za svojím až pokiaľ neprídeš na to že to je pravda“
„ Ja viem Billi ale prečo si mi to nikdy nepovedal?? Mohla som ti pomôcť“
„ Lili rád by som chcel ale nedalo sa myslel som si že ak ti to o poviem tak si budeš myslieť že si len vymýšľam. A to ja nikdy nerobím ohľadom takýchto vecí a ty to dobre vieš. Preto som ti to radšej nepovedal chcel som aby si prišla na to sama.“
Nepreriekla som ani slovko už lebo som vedela že by som vypustila z úst hovadinu ako vždy keď nemám čo povedať. Radšej som sa na neho pozerala ako plače a po chvíľke sa spustili slzy aj mne keď padli na zem zmenili sa na krásne červeno krvavé ruže. Bill a ja sme pozerali neveriacky na ruže na hrobe Siberii. Mala som pocit ako keby všetky trápenia zo mňa v tej chvíli vyšli a už sa nevracali späť ale bol to len pocit. Siberia vo mne stále ostala a nedokázal vyjsť z môjho vnútra von. Začalo svitať a tak sme sa vybrali domou. Po ceste sme sa rozprávali o tom prečo mi to nechcel povedať a tak ďalej. Boli sme ale smutný ešte 4 dni po tom ako sme zistili čo sa deje z našich sĺz. Deň po dni plynul ako voda v koryte a my sme zabúdali na Siberiu. Deň po dni naše spomienky slabli a nevedeli sme že žila. Moje city sa začali pomaly meniť na kamene. Nevedela som ľúbiť, plakať, biť šťastná. Snažili sa ma od mäkčiť no nešlo to. Uzavrela som sa do seba a snažila si svoje problémy vyriešiť sama. O 2 roky neskôr keď som dovŕšila 19 rokov, sa mi život púšťal dole vodou. Bill sa čudoval čo sa deje ale ja som mu na to nikdy nepovedala. Moje chute na krv sa každým dňom zvyšovali. Snažila som sa kontrolovať ale nešlo to obetí bolo čo raz viacej. Každým dňom som sa nekontrolovala. Mala som pocit že ak sa ešte niečo takého stane tak sa zabijem aj ja. Lebo to čo som robila bolo hrozné môj život bol len samá obeť a krv. Nevedela som s tým skoncovať. Každý sa ma bál a dokonca aj moja rodina nikam som už nepatrila bola som sama v tme a chlade. Ale ako čas plynul dopredu chute sa začali znižovať a ja som bola zase normálna. Aj keď upír ale moje chute boli také ako predtým nik sa ma nebál a nebola som sama mala som nových kamarátov a Tomáš sa ku mne vrátil späť. Bola som šťastná že mám všetko späť lebo tá samota mi liezla poriadne na mozog. O hodinu mi zvonil mobil a volal mi Bill. Keď som zdvihla mal vyplašený hlas a tak som sa spýtala:
„ Billi čo sa deje??“
„ Ja .... ja .... niekto je v dome bojím sa Lili prosím rýchlo príď domou“
„ Dobre budem sa snažiť neboj“
„ Ďakujem“
Moc som sa bála že ak sa niekto snaží nájsť zase mňa tak tento krát mu to nevyšlo. Snažila som sa dostať domou tak rýchlo ako to len šlo. Ale ako som sa ponáhľala tak som chytila samé červené. Liezlo mi to ne nervy a tak som zavolala Billovi. Lenže on nezdvíhal a tak som si vravela:
„ Bože Billi zdvihni to. No tak rob už. Billi bože. Čo sa zase deje.“
Na 3. Krát mi konečne zdvihol mobil. Ozval sa plač a krik netušila som čo sa stalo a tak som sa rýchlo hnala domou. Keď som prišla konečne domou snažila som sa čo najrýchlejšie otvoriť dvere o ktoré bola z vnútra zakliesnená stolička. Kopla som do dverí aby som urobila dieru. Ruku som strčila dovnútra a stoličku dala preč a otvorila si dvere. Všetko v dome bolo hore nohami ale Billa som nikde nevidela. Tak som sa rýchlo rozbehla hore schodmi len že tie sa po stúpení rozpadli takže dole by sme museli skákať.
5.kapitola
Lenže Bill mal zlomenú nohu od útoku takže on by nemohol ale nič sa nedalo robiť buď by skočil a ja by som ho pridržala alebo by tam zostala a nechal sa zabiť. Mal na výber z dvoch ale ani jedno nechcel splniť. Začala som sa o neho báť. Prinútila som sa plakať aby sa mu aspoň trochu zahojila zlomenina. Ako tak to pomohlo a on sa mohol postaviť. Spolu sme odišli k zábradliu ale on nechcel skočiť. Začal si sám pre seba niečo šomrať. Nebolo mu dobre rozumieť ale bolo tam niečo že Lili on nás zabije........ toto si opakoval stále dookola ale ten koniec nebol počuť len začiatok. Myslela som si že mu preskakuje v hlave ako obvykle ale nie toto bola pravda. Zrazu niekto do mňa zozadu strčila ja som padala dole. Padla som rovno na sklo a celá som bola dorezaná. Ako náhle ju Bill zacítil mal chuť vraždiť a teraz mi to moc padlo lebo som sa nebála že by zabil mňa. Ten muž čo ma strčil bol muž ktorý ma označil. Bill sa chcel za ním pohnúť len tá noha mu v tom zabraňovala. Ja som ale nechcela aby ho zabil lebo to bol jediný človek ktorý nás upírov vedel chápať. Mala som pocit ako keby pri mne stál Anjel ktorý nám pomôže sa s toho dostať. Ale mýlila som sa ten človek bol horší ako ten čo sa za neho vydával. Teraz som v rýchlosti nevedela čo mám robiť či mám plakať alebo či sa mám smiať na maličkosti. Ale jedno som vedela musela som sa snažiť aby som sa rozplakala. Musela som svoje ruže krvi dať von aby som niak odpútala jeho pozornosť a Billa zobrala zo sebou. Moc sa mi to nedarilo ale v tom momente som si spomenula po toľkých rokoch na Siberiu. V tom som sa rozplakala ešte viacej ako som mala v pláne rýchlo som zo seba urobila klon ktorý videl len Bill a ja. Krvavé ruže sa po zemi rozvíjali ako na lúke mak. Snažila som sa krotiť plač ale nešlo to o pár minút bola celý dom len jedna ruža. Hľadač neveril tomu čo videl. Nevedel si tú krásu oceniť. A preto zavolal na mňa a povedal:
„ Lili prečo plačeš??“
„ Je to moja vec nezdá sa ti??“
„ Viem ale len kvôli tomu že chcem aby ste boli v poriadku že vás chce niekto zabiť a ja chcem vedieť kto to je??“
„ Nie ty nás nechceš ochrániť ty nás chceš zabiť.“
„ Čo ti to vošlo do hlavy?? Ja vás nechcem zabiť“
„ Nie a tak prečo si ma zhodil cez zábradlie??“
„ Ale to som ja nebol. Ja som prišiel v tedy keď si bola už na zemi. Ja som bol pri tvojom pôrode ja som tvoj otec.“
„ O čom to hovoríš?? Ja nemám otca. On je už dávno s mamou mŕtvi.“
„ Nie je ja som tvoj otec ja som ušiel z nemocnice keď som počul že ma budú skúmať že čo sa stalo a ako došlo k nehode. Ale ja som po tie roky bol stále na žive. Ja som nezomrel a nikdy ani nezomriem.“
„ Ale tak prečo si ma označil v 15 rokoch môjho života a nie hneď po narodení??“
„ Preto že to zákon nedovolil“
Z jeho úst vychádzali slová ťažko uveriteľne. Nedala som sa nachytať na jeho prázdne slová ale ak to bola pravda a on bol celý ten čas so mnou tak prečo mi to nepovedal skôr?? Možno by som mu odpustila že ma nechal samú s bratmi ktorých zabil Démon keď som mala 9 rokov. Snažila som sa na tu príhodu zabudnúť no nešlo to. Bola som len malé šteňa ktoré si všetko zapamätalo a teraz to mám v pamäti. Otec mi vravel keď som bola maličká že jedného dňa sa zo mňa stane niečo po čom by som túžila biť. A presne to sa stalo chcela som biť upírom tak tuto to mám. Mám všetko o čom som v tedy mohla len snívať. Snažila som sa mu uveriť no nešlo on ma stále presviedčal že je môj otec ale veď ja som videl smrť rodičov na vlastné oči takže ťažko je to môj otec. Ale keď ma to už hnevalo tak som mu drzo odvetila:
„ Tak keď si môj otec tak ako sa volala moja mama a kedy sa narodila a koľko mám súrodencov a ako sa volajú a koľko majú rokov??“
„ Tvoja mama sa volala Alica a narodila sa v roku 1975. A máš 2 súrodencov a máš bratov menom Tomáš a Alex. Tomáš má 22 a Alex má 20 rokov.“
„ Áno presne tak a máš niekde našu fotku keď mi tvrdíš že si môj otec??“
„ Áno mám a tu ju máš“
„ Oci si to ty. Tato moc si mi chýbal“
„ Ach Lili to ti trvalo než si na to došla. Ale teraz ma počúvaj. Zober Billa do môjho auta stojí hneď pred domom a odnes ho do Berlína. Nič nehovor a bež pre neho dobre.“
Urobila som tak ako mi povedal. Zobrala som ho do Berlína a oco išiel za nami v mojom malom autíčku. Ukázal mi kam mám zabočiť aby sme trafili k nemu do domu. Chcela som mu povedať nech ide pred nás nech mi neukazuje ako a kam. Ale to sa nedalo mobil som mala na zadnom sedadle a oco bol moc ďaleko odo mňa takže zakričať som nemohla. Hlas by sa mi lámal vo vetre ale to bolo už jedno. Boli sme pri jeho dome a to bolo hlavné. Nemala som žiadne pochybnosti o tom čo sa mohlo stať bola som s ním v bezpečí na dobre zapatrošenom mieste. Takže som sa ničoho nebála. Ale možno som sa mala lebo som si myslela že to je len napodobenina alebo dokonca len niekto prevtelený za môjho oca a vie kde býva. Pretože ten dom bol presne v takom stave ako je pred 10 rokmi. Ten dom bol starý a schátraný každú chvíľku mohol padnúť ale ako som tak videla oco ho udržiaval stále lepšie a lepšie a asi sa mi aj zdalo že moja detská izba je celé prerobená a aj je pridané ešte jedno poschodie. Teraz ten dom vyzeral o mnoho lepšie ako v tedy. Išla som si ho poobzerať preto že som vedela že ho zase dlho neuvidím. Pretože keď sa začne boj padnem v ňom ja a nie oni. Svoj osud som vedela dopredu že čo sa bude diať. Odkedy som bola u oca každý deň som trénovala aby som mala viac a viac skúsenosti a vedela sa rýchlejšie obráni než môj nepriateľ. Snažila som sa zo všetkých síl ale otec nado mnou vždy zvíťazil. Nebola som rada z mojim výkonom, bola som skôr znechutená že sa nedokážem ubrániť proti ocovi. Nemala som ani tu najmenšiu nádej že nad ním vyhrám mohla som sa len hanbiť že som taká. Ako by mi povedal Bill keby že ma vidí Bože to je ale poleno a mal pravdu svätú pravdu. Ja poleno som a aj ním ostanem pokiaľ sa nezlepším a to teda musím urobiť. Otec mi povedal nech sa prejavím a tak som sa prejavila ako chcel ale ako som videla sklamala som ho a dosť veľa preto sa so mnou ani nebaví a odišiel. Ale skôr ako odišiel sa na mňa pozrela a povedal:
„ Lili pokiaľ sa nezlepšíš nepôjdeš spať. Takže teraz trénuj a zajtra si ťa vyskúšam.“
Tak niečo takéto by ma nikdy nenapadlo nespať a radšej trénovať kokos. To by ma mohol kludne nechať robiť aj domáce práce celé dni než toto. Nechcela som to ale jednoducho som musela lebo ak som chcela nad ním vyhrať. Totiž to mi nič iného nezostávalo len toto. Keby že sa pokúsim uvoľniť možno by sa mi podaril celý tréning bez jedinej chyby. A na druhý deň by oco na mňa ani
prstom neukázal že zase niečo neviem. To bol super nápad ale či mi aj vide tak to som nevedela bola jediná možno ako to zistiť proste to urobiť tak ako som to chcela. Samozrejme že to tak nebolo, bolo to omnoho ťažšie ako to vyzeralo. Ale nakoniec som to zvládla bez chyby. Oco sa na mňa celý ten čas pozeral cez okno a ja som o tom vedela (to bolo asi jediné o čom som vedela). Na druhý deň prišiel ku mne a povedal nech zaútočím. Tak ako povedal tak sa stalo ale bolo to horšie nevládala som už stáť na nohách. Všetko ma bolelo a bola som nevyspaná takže neviem čo odo mňa zase čakal. Mala som pocit že sa ma zmocní nenávisť voči nemu ale nestalo sa tak a to bolo hlavné. Nemala som odvahu mu do očí povedať že sa mi nechce ďalej trénovať lebo by sa nahneval a povedal by jediné slová Sklamala si ma. A to som nechcela dopustiť aby to o mne povedal. Preto som držala ústa a robila čo povedal. Snažila som sa ale nešlo mi to bola som ešte viacej sklamaná ako včera. Moje schopnosti sa udržať na nohách boli ako sedieť na skale, pozerať sa dole a rozmýšľať či skočiť alebo nie. V hlave som mala nával myšlienok. Ktoré sa nedali odstrániť. Ale ak som chcela poraziť zlo musela som dať zo seba všetko a tak ako som len mohla. Nemala som na výber osud sa pridelil mne. A ak mám zomrieť tak nech zomriem v dobrom. Myšlienkami sa mi premávali všelijaké nápady a čo ja viem čo ešte všetko. Mala som svoj život rada ale obete boja sú vždy a tak to bude aj teraz. Po hodinke sa ma opýtal:
„ Lili si v poriadku nechceš si odpočinúť??“
„ Nie nechcem budem trénovať pokiaľ si nohy ruky nezderiem“
„ Lili prestaň a poď si od dýchnuť. Prosím nechcem aby si dostala porážku.“
„ Nejdem ja budem trénovať až do konca nechcem v boji predsa prehrať. Nechcem biť ako oni, ja chcem konečne zlo poraziť a žiť v mieri. Nebudem sa kukať na to ako sa všetko ničí pred mojimi očami.“
„ Lili neblázni veď sa zničíš.“
Nechcela som ho počúvať ale musela som ak som chcela pre seba dobre. Ale najhoršie bolo to že som nemal viacej sily. Snažila som sa ale nič sa mi nedarilo podľa plánu. Mala som hlavu plnú pohybov ktoré neviem ale nevedela som v ktorom pohybe sa mám viacej alebo skôr zdokonaľovať. Bolo ich veľa. Neznáme názvy a kroky ktoré sa nedajú spraviť bez chyby. Moje znalosti neboli priveľmi doplnené na to aby som to po zvládala tak ako oco. Vždy som chcela byť ako on ale najradšej by som bola sama sebou. Nemala som moc v láske sa takto ubíjať ale pre tento krát som musela. Pot zo mňa tiekol v ako z vodopádu. Nedala, som sa zastrašiť z ničím. Bolesť ma vôbec neprelomila. Celé kolena som mala odrané od skokov, pádov a čo ja viem ešte čoho. Ruky som mala do krvi zdrané. Od bolesti som pomaly stonala ale nedala som sa, držala sa na nohách aj keď sami podlamovali kolená. Oco na mňa pozeral ako vypleštené kurča. Neveril mi že sa dokážem niečo tak rýchlo naučiť. O 4 hodiny bol večer a konečne som skončila s tréningom. Išla som do kuchyne sa najesť. Bolo moje obľúbené jedlo. Špagety s kečupom a mäsom (dobrým surovým také mi chutí najviac). Mala som rada kuchyňu oca, vždy vedel čo nám chutí. Nikdy sa nepomýlil pretože mal všetko zapísané v pamäti už od môjho útleho detstva. Všetko čo som mala rada v detstve som mala rada vďaka nemu aj teraz. Keď sme dojedli, zobrala som sa a upratovala som riad (no nebol to môj zvyk ale nejako pomôcť musím). Už bol uprataný tak som začala umývať len že som nemohla dlho. Oco na mňa čakal v už v aute a ja som ešte mala 4 taniere a 2 poháre. Nestihla som ich umyť lebo sme sa ponáhľali preč do mesta. Potrebovala som už nové tenisky. Prišli sme do môjho obľúbeného obchodu. Bolo tam na výber milióny tenisiek ale len jedni sa mi páčili. A tie som si aj vybrala a kúpila. Boli pekné čierne s červenými pásikmi na boku. Strašne sa mi páčili. Prišli sme domou a hneď som šla doumývať riad a začala som trénovať a ocovi som sľúbila že ak sa mi to všetko podarí spraviť bez chyby tak už prestanem a raz za deň si to preskúšam. Samozrejme on s tým súhlasil a povedal:
„ Lili konečne si dostala rozum že“
„ Oci ako že dovoľ ja rozum mám. Na rozdiel od niekoho že Billi.“
„ Snáď mi nechceš povedať že Billino nemá rozum. Však on bol najchytrejší od nás všetkých nie.“
Ako vždy si ho bránil len škoda že mňa si tak nikto okrem Billuša neochraňoval. Bola som pre nich vzduch na zemi. Nemala som ich moc v láske okrem Billa. On jediný vždy vedel čo ma trápi, vedel čo chcem a vždy mi to dal aj bez najmenšej hádky. Už od malička to bol môj Anjel v tmavých dňoch a za to som ho moc milovala. Jedine som na ňom neznášala jedno, keď sa na mňa urazil bez toho aby mi povedal čo som urobila zle alebo mu povedala. Nevedela som nikdy čo sa stalo len sa urazil a bol koniec, nedokázal sa potom so mnou rozprávať aj 4 dni za sebou. Nechcela som nikdy aby sa na mňa nahneval. Bola som v tedy dosť smutná. Nevedela som čo robiť aby sa na mňa nehneval. Prišla som do izby a Bill ležal vedľa na posteli a ticho prehovoril:
„ Čo ste sa zase o mne bavili?? Čo som ti urobil??“
„ Billi ty ma nechápeš ja som nechcela prepáč už sa to nestane viacej. Budem už ticho“
„ No tak to bude rád lebo kto tu nemá rozum si ty a nie ja. Ja na rozdiel od teba rozmýšľam vieš moja drahá.“
„ Nemáš začo“
„ A ináč volal mi Tomáš chcel vedieť ako sa ti vodí s tréningom. A potom chcel vedieť že ako sa máš a také tie zvyčajné veci.“
„ A čo si mu povedal??“
„ Že tréning ti ide zle a že sa dosť pomaly učíš. Potom že sa máš super ale aj zle a zle kvôli tréningu.“
„ Ty si ma neželaj sem poď nech ťa rozdrapím. Bože kde je ten vankúš.“
„ Ne Lili nerob prosím áááááááááááá ociiiiiiiiiiii pomooooooooooc.“
V tom došiel do izby tato a vraví:
„ Čo sa to tu deje??“
„ Ona ma zabíja vankúšom“
„ To nie je pravda oci Bill si vymýšľa zase“
V tom sme sa všetci strhli do vankúšovej bitky. Všetci sme sa skoro pozabíjali lebo kam sme stúpili tam sme padli. A hlavne Bill to moje poleno. Skoro sa mi zabil skôr než by mal ale to by som neprežila ani ja už. Ale zato sme sa snažili sa nezabiť. Keď sme už nevládali začal som sa smiať a Bill sa na mňa strepal. Ale bol ťažký a skoro som všetko z vnútra vypľula. Oco a Bill šli už spať a ja som ostala ešte chvíľku hore ale tá chvíľka sa predĺžila o pár minút možno hodín lebo som začala zvracať. Ale nie jedlo ale krv a sliny. Myslela som si že moje telo odmieta zmenu a a zomriem skôr než bude boj. Ale mýlila som sa mala som len krvné závrate. Nedokázala som to zastaviť tak som silno búchala na dvere záchoda či sa niekto zobudí. Ale márne som sa snažila všetci tak tvrdo spali že som musela vykopnúť dvere aby sa zobudili. Ako sa tak stalo obidvaja boli pri mne a pýtali sa:
„ Čo sa deje si v poriadku??“
„ Lili zlatíčko čo sa stalo??“
Nedokázala som hovoriť a ani ukazovať lebo všetka krv sa zo mňa len tak valila. Bolo mi to nepríjemné. Mala som pocit že za chvíľku nebudem mať v tele krv. snažila som sa to prerušiť a po 5 minútach sa mi to podarilo a tak som rýchlo napísala na zrkadlo s krvou :
Mám krvné závrate.
Oco a Bill sa zľakli lebo nikdy sa s ničím takým nestretli. Mali o mňa strach a moc sa báli či to prežijem ale o hodinku bolo všetko v poriadku iba som vypľúvala sliny s krvou ale ináč bolo všetko v pohode. Nedokázala som sa na nich pozerať lebo mali slz na krajíčkoch a nechcela som aby plakali zase. Stačilo mi keď som sa skoro zabila na schodoch že tam Bill plakal ale tata som nemusela moc vidieť plakať preto že jeho slzy boli ako hrach ktorý s apo dopade na zem rozpustí a nechá za sebou jemnú vôňu konvaliniek a ruží. Tú vôňu som zbožňovala bola som v tedy ako v záhrade plnej sviežich vôni. Nedokázala som neodolať a tak mi to teraz bolo jedno. Radšej nech plače. Bola by som v raji kvetín. Ale aj to len v snoch zase. Nevedela som sa udržať na uzde keď som cítila vôňu čerstvých konvaliniek. V tedy som sa vedela nadýchať aj smradu ale ja som cítila stále kvety. Nevedela som si uvedomiť čo sa to deje. V tomto som sa nedokázala venovať ničomu iba jeho plaču a temných spomienok na mamu. Plač bol jediným východiskom. Všetko bolo potom ako predtým nikto nespomínal nikto sa nevracal späť v spomienkach všetci sme boli v realite. Pre mňa bolo jediné východisko ako sa toho striasť bola to žiletka v ruke. Ale žili som si nepodrezávala ale som ju len držala. Bola som v tedy pokojnejšia ako v tedy. Dokázala som sa uvoľniť a tak všetko urobiť na prvý krát všetky kroky boli zrazu jednoduché len stačilo im porozumieť. Bola som ako pierko vo vánku ktoré sa nechalo unášať jemnými pohybmi. Zdalo sa mi ako keby som ich vedela už dlho ale ja som sa ich ešte len učila. Takže som to nemala ako a s kým porovnať. Jedine s ocom ale on bol už starý chren. Stačilo si len zavolať Billa ktorý ich ovládal už v 15 rokoch. Jamu stačilo sa pozerať na tetu a potom ich len vyskúšal a všetky vedel na prvý krát bez chyby. Ja som len na neho len z úžasom pozerala ale on by si to nechcel teraz vyskúšať preto že sa bojí viacej ako ja. Nedokázal by už asi dvojitú otočku a výkop. Bolo to ťažké aj pre mňa ale to bolo prvé čo som sa naučila. Snažila som sa uvoľniť čo najviac to išlo. Potom by som možno dokázala aj nemožné. A Billi by sa čudoval čo robím. Ale nechcela som to riskovať a tak som zavolala oca:
„ Oco poď sem prosím ťa“
„ Počkaj moja hneď pôjdem len niečo robím“
„ Dobre ale pohni sa potrebujem niečo si odskúšať na tebe“
„ A prečo zase na mne ??? Bill tu nie je??? Alebo čo?? Vždy len ja“
„ No ..... no trochu klud vždy som robila svoje pokusy na Billovi a toto bude prví krát čo robím na tebe tak psssssssssssssssssst.“
„ No dobre budem ticho ako vždy lebo má š len ty pravdu“
Bol trochu nahnevaný ale to nevadí o to lepšie sa ho dalo využiť na to čo som chcela. Pretože si nechcel viacej skaziť náladu ako ju mal. A tak urobil čo som chcela. Boli tu niekedy aj problémy ale to sa rýchlo vyriešilo no skôr na 1 minútu bol už v pohode. Nedokázal sa na mňa moc dlho hnevať preto že moja povaha bola drzá ale zato úprimná takže žiadne výhrady proti mne neboli. A nikdy ani nebudú preto že som ich miláčik. A hlavne Billov preto že od malička sa so mnou bavila ako s viacej ročnou tak som z neho vycítila to bezpečie a potrebu biť s ním. Nemala som výhrady ani ja voči nemu lebo on mal dosť vodcovskú povahu ale aj otcovskú dokázal sa postarať o mňa ako o vlastné dieťa už aj keď mal len 6 rokov. No bohužiaľ teraz nie je až taký ale postará sa o mňa keď mi niečo ja a tak viem že bude dobrým ocom niekedy (snáď) preto že jeho by nechcelo ani to naj sexi dievča pre neho. Mala som pocit že ak si nie koho nenájde bude musieť žiť celý život len so mnou a to som nechcela mať na krku to bremeno. Chcela som aby si našiel dievča tak som ho dala na zoznámenie ale nijak sa nikto neozýval preto že sa mu asi žiadna nepáčila. Možno nebola podľa jeho vkusu. Ale za to že bol aj on upír bol moc príťažlivý aj pre mňa a to som jeho sesternica. Ale čo už život je krutý a taký aj ostane no pokiaľ si ho niekto nezmení. Preto som si od neho držala odstup aký potreboval. V tom ako som sa motala na internete prišiel ku mne a do ucha mi pošepkal:
„ Lili chcel by som aby si mi ukázala tvoje schopnosti vo vzduchu“
„ Na čo ti budú??“
„ Len tak aj ja chcem sa vedieť vo vzduchu hýbať ako ty. Biť uvoľnení a ľahký ako pierko. Prosím ukáž mi to.“
„ Billi vie o čo sa pokúšaš ale v žiadnom prípade to neurobím prepáč. Nechcem aby si sa hneval teraz na mňa ale prosím pochop to. Ono sa to nedá naučiť to musíš len cvičiť aby si toho dosiahol.“
„ Ale ako to chcem vedieť ako sa toho dosiahne toho výsledku“
V hlase bol počuť plač a nárek ktorý sa nedal dobre u neho skrývať snažil sa a to musím oceniť ale nie až tak aby som ho nepočula. Nebolo to ťažké teda v jeho prípade. Mal na mysli veľa vecí ktoré boli ohľadom smútku a krvi. Nechcela som sa v jeho myšlienkach prechádzať ako na červenom koberci voľaka dáma. Bola som len hosťom v jeho snoch. Nechcela som ich meniť ale musela som len pre tento raz. Potichučky som si vravela ale počul to aj Billa tak sa opýtal zase:
„ Čo sa deje že si ako stena?? Nebodaj sa zase prechádzaš v mojej mysli“
„ Prepáč nie je to ľahké zakázať že nechoď do jeho mysle veď mu to vadí. Jednoducho sa tomu nedá rozkázať. Tak prepáč ale budeš si musieť tvoriť bariéru zo snov aby som sa ti tam nedostala.“
„ Ako mne to je jedno pokiaľ nemeníš môj osud tak je dobre“
Neverila som že vedel čo som chcela urobiť. On snáď len žartoval ale jeho oči boli vážne na rozdiel od hlasu. Hlas sa mu chcel od radosti že ma môže nachytať ale nepodarilo sa mu to preto že oči povedia všetko ako v jeho prípade. Mala som len strach lebo som sa mi vedel dostať do myšlienok kde som mala všetko po kope uložené. Ale keby že sa mi tam dostane on tak by som ich mala premiešané viacej ako on a to by mi vadilo ako vždy. Preto že som potom nevedela rozmýšľať ako som potrebovala. Moja myseľ bola silnejšia ako ich. Mala som väčšiu moc ako oni dvaja dokopy. Nedokázali sa už pri mne ubrániť a preto sa nepúšťali so mnou do bitky. Mali predo mnou väčší rešpekt ako som si len myslela. Neverila som že sa dokážu tak predo mnou zahanbiť tým že ma poslúchajú. Starí chreni a robia čo sa mne zapáči no tak toto sa mi ani náhodou nepáčilo. Lepili sa na každé moje slovo a mne to liezlo na nervy. Tak som si šla ľahnúť do postele a Bill prišiel za mnou a začal šepkať:
„ Lili pamätáš si náš prvý deň keď sme boli samy??“
„ Ako že čo tým chceš povedať?? Nebodaj chceš odo mňa sex.“
„ Neboj si moja sesternica a to od teba nechcem moja aj keď si pekná a sexi kočka ale ani tak ťa nechcem a prepáč ak to tak vyznelo.“
„ To nič ale dávaj si bacha na slová jasné“
„ Rozkaz moja“
Bola som rada ak sa odo mňa odtiahol aspoň mu nebolo vidieť až tak dobre do očí. Mala som pocit že ma dneska večer zabije ale márne som sa bála. On ma nechcel zabil len prizabiť s jeho vankúšom. Neznášala som jeho vankúš preto že bol moc ťažký a moc nepríjemne sa na ňom ležalo preto že bol z peria a dosť pichalo. Nedokázala som sa jednoducho na ňom vyspať preto som bola ako na ihlách. Zakazovať sa nedalo ale bol asi jediný spôsob ako sa vyhnúť tomu. Povedať ja budem spať bez vankúša lebo ináč sa to nedalo. Nechcela som na ňom spať. Potom som sa dozvedela že boj medzi nami príde o 10 dní takže som sa musela poponáhľať s tréningom preto že som chcela som nad nimi vyhrať každým dňom som sa vedela lepšie a lepšie hýbať. Až došiel deň D tak sme sa pripravovali a aj som si posledný krát preskúšala ohybnosť. Keď bolo všetko O.K tak sme sa vybrali na starý cintorín. Nebola som 2x potešená pohľadom na neho (veď viete koho). Bála som sa prehry ako vždy ale táto prehra by znamenala rozlúčka zo životom a to som nechcela. Radšej som sa pomodlila v duchu uvoľnila a vykríkla:
„ Nech vyhrá najlepší“
„ Presne tak. Ale ty to nebudeš tomu ver.“
„ Myslíš??“
„ Vieš že myslenie bolí tak ja radšej viem však to poznáš aj sama Lili či nie??“
„ No ak vieš tak je dobre tak nech sa boj začne“
„ Vydaj svojich najsilnejších nech sa trochu pohrám. Aspoň sa nebudem nudiť ako pred rokom.“
„ Ako to myslíš?? Veď si nás všetkých pozabíjala. Tak ako si sa mohla nudiť tomu nechápem??“
„ Jednoducho bolo ich ľahké zabiť preto že neboli pripravený a v jej ich mysli panoval pokoj a nie zlosť ako v mysli iných bojovníkoch vieš preto padali ako domino. Pretože si nevieš nájsť mužov ktorých by som nezabila hm ale to sa asi nestane teba porazím prednou zadnou. Ak neveríš prever si ma.“
„ Načo veď ťa uvidím v boji nie.“
No nebola som si taká istá či ma aj uvidí však to bol už dedko čo pomaly na barle by mohol ísť dôchodkár jeden. Ledva chodil preto že som mu minulí rok do nohy vrazila nôž ň. Prerezala som mu tým tepnu. V tedy som si myslela že bude všetko v poriadku že zomrie na mieste ale nestalo sa tak. Mali sme obavy čo sa ešte pod jeho vládou zničí. No našťastie nič všetko bolo dobre len možno to jeho správanie nebolo moc prijateľné. Bála som že ak prehrám tak sa bude všetko ničiť. Len to pomyslenia na to mi robilo husaciu kožu na rukách a na chrbte zimomriavky. Nedalo sa na to myslieť. A tak som vyhlásila ako vždy:
„ Hej tak budeme bojovať či tu budeme len tak stáť??“
„ Vieš čo nezabŕdaj do mňa dobre lebo skončíš so mnou v podzemí“
„ Hm tak to by som si nemyslela“
„ No dobre ako myslíš“
„ Vieš že ja nemyslím ale viem lebo myslenie bolí a ty to vieš aj sám“
„ Ešte raz povieš to čo ja tak si ma neželaj“
Myslel si že sa ho bojím ale ja som sa držala v bodrom a nemala som ani známku strachu na tvári či v myšlienkach a on by to mohol vedieť. Niečo sa mi na ňom nepozdávalo bol moc pokojný ako inokedy. Možno ja tá bolesť z tej nohy to robí ale nebolo mi to 2x jedno. Bola som znepokojená z toho čo sa bude v priebehu boja diať. Bála som sa a moc pretože on keď je kludný má za lubom niečo zlého a o tom som ja nikdy nevedela a nikdy vedieť nebudem. Mala som len malé šance na výhru. Možno že som aj žiadne nemala. Pretože bol silnejší ako a mal viacej rozumu (no ak by sa to dalo tak povedať alebo možno aj mal ale na to ako zbaliť babu). Aspoň viem prečo nikoho (možno do teraz) nemá. Ale však čo bol to jeho život v ktorom som rozhodovať nemohla. Snažila som sa ho rozhodiť ale nedalo sa všetko čo som povedať zobral v pohode. Už som nevedela čo povedať aby som ho rozčúlila a aby začal bojovať lebo len tak sa mi tam stáť nechcelo celý deň. Jeho moc sa mi zdala prislabou keď sa pohol pretože sa potácal ako keby bol opitý. Ale nebol. Pomyslela som si že ak sa pokúsim niečo urobiť čo by on nevedel tak možno by som zistila akú má moc či bude schopný to urobiť. Ale všetko čo som urobila zvládol takže mi nebude ľahko zvládnuteľný. Budem musieť vymyslieť niečo o čom nebude mať ani potuchy. Jeho reč sa zdala zrazu trochu iná ako pred tým a mala som nápad. Nemal rád keď niekto vravel jedno slovko viacej krát za sebou. To bola moja zbraň ako ho vytočiť. Začala som hovoriť niečo a on sa začal pýtať:
„ Čo si povedala??“
„ Dobre si počul“
„ Ja som nič nepočul takže mi to povedz ešte raz“
„ Dobre si počul“
„ Počuj ty suka ešte raz povieš dobre si počul skončíš v hrobe je ti to jasné“
„ Dobre si počul“
„ Tak teraz si ma neželaj“
Rozbehol sa za mnou a snažil sa ma chytiť len mu to nejako nešlo. Bol moc pomalý na mňa takže som sa ničoho nebála. Než som ja prešla cez mostík on bol ešte len na cintoríne. Nemal šancu ma chytiť. Nedokázal to jednoducho. A s tou nohou sa ešte do mňa púšťal že ho rozum nebolí z toho. Ale musela som uznať dobre sa vedel orientovať nielen vo vzduchu ale aj na zemi. Jeho pohyby boli ladnejšie než moje. Totiž to možno ani nie ale v niečom bol iný ako ja preto že som to cítila. Nemal takú obtiažny pohyb ako ja. Ja som bola drevo oproti nemu. Ale aspoň som nebola sama Bill v tom išiel tak isto. Preto že on sa nevedel ani zohnúť z toho môjho tréningu. Neustále padal a tak potom sa nečudujem že musel sedieť na zemi aby sa udržal pri vedomí. Lebo ako náhle by ho stratil tak by som ho stratila aj ja. Mala som tým na mysli že jeho krv je zmiešaná z mojou. Bill ma stiahol dole a potichu povedal:
„ Lili ak nechceš s ním bojovať nemusíš“
„ Ja nie že chcem ja musím je to moja povinnosť. Ja to musím urobiť za akýchkoľvek požiadaviek.“
„ Lili nerob to prosím ťa nechcem aby si zomrela. Veď si primladá ešte na to. A mimochodom tvoj osud nepatrí sem a na bojisko v Magdeburgu.“
mala som pocit že ho tak roztrhnem ako žabu. Tak ja som sa mohla pripravovať 10 dní na to kedy konečne bude stáť zase z oči v oči s mojim hlavným nepriateľom. Teda ak sa to dá tak nazvať. Preto že ja mám veľa nepriateľov tak teraz neviem kto je ten hlavný. Ale ak by som to mala posúdiť bol by to on a nie niekto iný preto že sa s inými nebijem vôbec. Ale s týmto je to úplne ináč. Totiž to bol v tom hák. On bol omnoho starší odo mňa a ja som bola ako malé hlúpe šteňa čo sa bojí aj holuba. Nemala som silu ďalej bojovať proti nemu. Radšej som sa vzdala a povedala mu:
„ Ďalší boj bude o 2 mesiace. Dúfam že ťa už porazím.“
Nebol to moc dobrý nápad mu to povedať pretože sa ešte viacej nahneval a začal za mnou utekať a mečom sa oháňať. Cítila som sa ako v niakej hre čo nemá pravidlá. Neudržala som sa už pomaly na nohách ale musela som bojovať aj tak ďalej pretože som to musela vyhrať už aspoň tento raz keď nie ten prvý. Nedokázala som to ani tento krát ako keby z mojich pohybov čerpal energiu a mňa tým oslaboval pretože keď som stála na mieste bola som silnejšia ako keď som s ním bojovala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár