V nedeľu večer, ale napísal, že sa môžeme okolo 18. stretnúť. Zase som ju trošilinku zaliala. Nie toľko, aby mohla opäť spokojne žiť, ale len toľko, aby prežila, aby nezomrela, nestratila sa úplne, dočista, neodvratne.
O 18.02 prezvonil. Čo? On je už tu? Neverím. Veď som sa ešte ani neobliekla. Vždy mešká. Skoro nikdy neprišiel presne. A teraz, keď už nie sme spolu, príde presne takmer na sekundu? Žeby mu na tom záležalo? Žeby to nebolo predsa len až také zlé? Pýtala som sa sama seba v duchu.
Zavolala som mu.
„Počúvam.“
„Kde si?“
„Pod brezou.“
„Vyjdeš dopredu?“
„Čo? A kam chceš ísť?“
„No do Off Roadu by sme mohli. Počkaj ma pred vchodom alebo pri semafore.“
„Poď dozadu. Zvezieme sa.“
„Dobre, ale počkaj. Ešte nie som oblečená.“
„Dobre.“
Čo? Počúvam? Ako tvrdo to povedal. Uf, no keď má takúto bojovú náladu, tak tam ani nechcem ísť. No čo už... Pomyslela som si a išla sa obliekať.
Obliecť a navoňať mi netrvalo dlhšie ako päť minúť. Už asi týždeň som vedela, čo si na túto zvláštnu príležitosť oblečiem.
Ako rýchlo to skončí? Pohádame sa hneď v aute alebo bude mať trpezlivosť aspoň na jeden čaj? Netušila som. Mala som pocit, že tento človek sa za posledný mesiac tak zmenil, že ho nespoznávam. Bála som sa, že to už nie on, môj Števik. A mohla som za to len ja. Ja som to spôsobila. To kvôli mne sme v tejto situácii.
Otvorila som zadné dvere auta a položila tam tašku s CD-čkami a knihou. V slabej chvíľke som si od neho požičala Z poľovníckej kapsy, keď som si pozerala v jeho izbe zbierku kníh. Samozrejme som ju nečítala, predsa len som už vyrástla z čias, ktorým je táto kniha určená.
Otočil sa: „Keď chceš tak aj tú knihu si môžeš zobrať.“ Bol to Eldest. Kúpila som mu ju, lebo ho zaujal vtedy film Eragon a v knihe to všetko bolo oveľa krajšie vykreslené. Dúfala som, že možno by konečne aj niečo prečítal. Nemôžem povedať, že sa nepokúšal. Prečítal 119 strán. Čo je pre neho statočný výkon, keďže knihy nečíta ani ich nijak neobľubuje. Lenže hrúbka viac ako 600 strán sa mu zdala neprekonateľná a tak, keď ju raz odložil, už ju viac do ruky nevzal. Myslím, že viac ako rok som ju videla položenú na tom istom mieste.
„Nie, nechcem ju, dala som ti ju.“
Do auta som nastupovala s malou dušičkou. Pozrela som na neho, keď štartoval. Bola tma, ale aj tak som ho videla jasnejšie ako v najjasnejšom slnka svite. Bom tam. Sedel hneď vedľa, môj Števik. Koľkokrát som len takto nasadala do tohto fialového baklažánu automaticky mu dala pusu a išli sme. Och, keby som mu ju len teraz mohla dať. Určite by nebola automatická, len tak zo zvyku a takmer bez citu. V tejto chvíli by v nej bola všetka láska, ľútosť, vina, túžba a láska, láska, láska, ktorá sa vo mne za ten mesiac nazhromaždila. No nedalo sa. Povedala som kamarátsky. On to tak chcel. Už na neho nechcem tlačiť. Nie po tej sobotnej hádke. Jasne mi napísal, že mi nedokáže odpustiť.
„Zájdeme ešte do bankomatu. Idem zajtra kupovať zimné gumy tu k Šarišu. Že vraj majú lacné. Neviem, ešte som tam nebol.“
„Hej, hej, tu hneď to je. Určite to nájdeš.“
„Ta čo? Zase nerobíte?“ začala som tému, pri ktorej som cítila istotu, že sa to nemôže na zlé obrátiť.
„Joj, hej, šak to na nervy. Minulý týždeň sme mali toľko, že sme robili až na sklad, kade tade sme to ukladali a odrazu zase nie je materiál.“
„No niekto sa tam u vás vyzná v objednávkach,“ usmiala som sa.
Cítila som, že začíname byť trošku viac v pohode. Že to už nie je také napäté.
Zaparkoval: „Máš dáždnik?“
Prikývla som. Automaticky som otvorila dvere a chcela ísť s ním.
„Nemusíš ísť so mnou, keď sa ti nechce. No ako chceš.“
Jemne som zaváhala, ale bez slova som vystúpila. Rozprestrela som dáždnik a držala ho nad nami. Tak trošku nešikovne.
„Ta na tej ruke čo máš kabelku, ešte ňou aj dáždnik držíš?“ uchechtol sa.
„Tak ho vezmi ty,“ usmiala som sa a dala mu ho do ruky.
„Môžem sa ťa chytiť?“ spýtala som sa s malou dušičkou.
„Áno,“ povedal samozrejme, s tónom, ktorý naznačoval, že sa nemusím báť, že to neberie v zlom.
Chytila som sa jeho pevnej svalnatej paže, ktorú som cítila aj pod tou novu bundou, ktorú som mu ihneď pochválila. Ach. Ako by som sa tu teraz hneď na neho vrhla. Vlepila mu taký bozk, až by stratil pôdu pod nohami. Tak blízko a zároveň tak ďaleko. Za posledný mesiac je to prvý fyzický kontakt, s človekom, ktorého som sa dotýkala takmer dennodenne so samozrejmosťou.
Po ceste k bankomatu sme sa ďalej rozprávali a smiali. My sme sa naozaj smiali. Po nekonečných týždňoch smútku, trápenia a plaču sme sa smiali.
„Keď chceš môžeme ísť aj niekde tu v meste. Nemusíme ísť do Off Roadu,“ navrhla som po ceste od bankomatu.
Pozrel neisto na mňa, na KP-12 a spýtal sa: „Zamkol som auto?“
Zasmiali sme sa. Typické. Presne toto je môj Števik. Zábudlivý, neuvedomujúci si niektoré malé automatické úkony. Ale kto taký nie je? Kto občas nezabudne, či zamkol dvere, či vypol svetlo, či...
„Neviem...“ povedala som s úsmevom nežne na neho pozerajúc.
„Tak sa môžeme ísť pozrieť tu, či je niečo voľné,“ ukázal na KP-12.
„Dobre,“ prikývla som.
Pri vchádzaní mi tradične otvoril dvere. Porozhliadli sme sa a išli hore na poschodie. Vybral posledný box pri stene a sadal si. Ja som išla oproti nemu. Vždy chcel, aby som sedela oproti, keď sme niekde spolu boli. Aby na mňa pri rozhovore mohol pozerať. Ja som ho zase chcela mať blízko pri sebe, dotýkať sa ho a cítiť jeho teplo, jeho vôňu. Tú vôňu, čo si voňavkami nezadovážite. Tú, ktorú môžete cítiť, len keď ste s tým druhým v takom intímnom vzťahu, že ju môžete cítiť len vy. Teraz to nešlo. Dnes sme boli kamaráti. Po usadení prišiel za nami čašník a my sme si objednali čaj. Fuj, za posledné dva týždne som ho už toľko vypila, že to beriem ako ďalšiu formu trestu.
Rozprávali sme sa nenútene a veselo o všetkom čo nás len napadlo. Zo začiatku sa to rozbiehalo pomalšie, ale postupom času sme sa uvoľnili. Bolo strašne príjemné zase sa s ním rozprávať tak, ako predtým.
Po chvíli rozprávania si dal dole sveter. To som už nemohla vydržať. Otvorene som na neho zízala. Nemohla som prestať. Tie jeho krásne modré oči. Ako len môže mať niekto také priezračne jasné oči. Keď sa na mňa pozrel a mala som konečne možnosť mu hľadieť rovno do nich, hľadela som mu priamo do duše. Videla som to. Videla som tú túžbu, sklamanie, obavy aj nedôveru. Ale stále som tam videla to, čo tam bolo posledné 3 roky. Stále tam bola.
Obzerala som si ho ako lačný vlk kura. Obzerala som si jeho tvár, strnisko, ktoré si pravdepodobne len dnes alebo včera skrátil. Nerád sa holil do hladka, lebo ho to potom svrbelo a dráždilo. Tiež zvykol hovoriť, že keď je oholený dohladka vyzerá príliš mlado. Naoko som sa na to vždy hnevala, lebo pri vášnivejšom bozkávaní som mala poškriabanú celú bradu aj oblasť nad hornou perou. Ale faktom je, že s ním vyzerá neuveriteľne sexy.
Keď sa predklonil nad stôl a založil si ruky, nemohla som odtrhnúť oči od jeho bicepsov. Hádam mu za ten mesiac zase o kus narástli. No veď aby aj nie, keď aj teraz išiel priamo z posilňovne. Spomenula som si ako som mala rada keď ma tými jeho silnými rukami objal. Vtedy som sa cítila najbezpečnejšie na svete. A keby aj celý svet okolo nás padal a rúcal sa a ja by som bola v jeho objatí, nebála by som sa.
Z pod okraja rukáva mu vykúkali tŕne tetovania. Nikdy sa mi žiadne tetovanie nepáčilo tak, ako to jeho. V knihe Výnimočná mal Po tiež tetovanie. Katsa sa tomu veľmi čudovala, ale páčilo sa jej. Po jej vysvetlil, že v jeho kraji má každý muž tetovanie, ktoré ho istým spôsobom vystihuje. To sa bude páčiť práve tej žene, ktorá je pre neho tá pravá. Spomenula som si tiež ako som sa s ním vždy hrala. Ako som prstami chodila po tých zakrútených, zamotaných tŕňoch a hľadala ich začiatky a konce. Števikovi sa to vždy ohromne páčilo, lebo ho to tak jemne šteklilo.
Čas plynul. Dopili sme jeden čaj. Prišiel čašník: „Ešte niečo?“
Pozrela som na Števa. „Ešte dvakrát?“ spýtal sa ma.
Usmiala som sa a prikývla. V duchu som zajasala, že sa mu ešte nechce odísť.
„Tak ešte dvakrát a aj nejaké chipsy.“
Čašník prikývol a za chvíľu bol späť s novou várkou. Doniesol lesné ovocie. Keď sme sa na seba so Števom pozreli obom nám bolo jasné a zasmiali sme sa. Zobrala som sáčok s čajom a spýtala sa čašníka: „Nemáte nejaký iný?“
„Už len to mango,“ odvetil začudovane.
„Môžem vás poprosiť radšej to?“ milo som sa na neho usmiala a poďakovala. Za chvíľu som už mala mango.
Keď sme dopili aj ten druhý čaj, chtiac nechtiac bol čas na odchod.
„Zaplatím, dobre?“ navrhla som.
Milo na mňa pozrel: „Nie, ja zaplatím.“
„Ale veď už zarábam, už nie som študent,“ skúsila som ešte raz.
„Ale menej ako ja,“ pokojne odvetil.
„Tak zaplatím nabudúce?“ s nádejou som čakala čo odpovie. Či môžem dúfať v ďalšie stretnutie.
„Môže byť,“ usmial sa ešte prívetivejšie.
Vstali sme a išli k baru. Zaplatil. Pri východe mi opäť otvoril dvere. Počkal kým vyjdem a zatvoril ich za mnou.
„Chceš sa ešte prejsť alebo už ideme?“ spýtala som sa.
„Môžeme.“ Vykročil smerom k mestu na znak, že sa ideme do mesta. Aj keď mi v tej chvíli bolo trochu chladno, hrialo ma pri srdci, že som pri ňom, že som s ním. Nepokúšala som sa o žiaden fyzický kontakt, kráčali sme vedľa seba ako priatelia na normálnej prechádzke. Ale všímavejší okoloidúci, tí čo nie sú zahľadení len do seba, svojich myšlienok, si museli všimnúť, že medzi týmito dvoma ľuďmi nie je len priateľstvo. Tá dôvernosť pohybov, rozhovoru, gest a hlavne to iskrenie, tá elektrina pulzujúca všade naokolo z nás musela byť cítiť doširoka doďaleka. Aspoň ja som to tak v tej chvíli cítila.
„Ďakujem. Bolo mi fajn,“ pozrela som na neho a usmiala sa. Vytiahla som z kabelky obálku. Boli v nej listy, ktoré som mu každý deň písala počas celého mesiaca, ale odoslať nemohla. Všetky moje myšlienky a pocity boli zhmotnené do tých pár strán, do toho množstva slov.
Keď videl tú nafúknutú obálku, pozrel na ňu a povzdychol si.
„Neber to ako presviedčanie. Písala som to ešte predtým, ako sme sa v sobotu pohádali na FB. Prečítaj si to ak chceš. Ak nie sprav s tým čo chceš. Už ťa nechcem presviedčať,“ zmierlivo som povedala.
Zobral ju.
„Naozaj mi bolo dnes dobre. Tak niekedy nabudúce?“ pozrela som na neho.
„Aj mne bolo fajn,“ a prikývol.
„Tak dobrú noc.“ Teraz nastal čas, keď som sa vždy naklonila a dala mu pusu na rozlúčku. Teraz som sa len dotkla jeho stehna pri kolene a vyšla z auta. Vybehla som hore schodmi a ešte sme si ako vždy zakývali. Odišiel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár