za mojou knižnicou, pod tou kopou kníh, starého prachu a plyšových medvedíkov je ukrytý poklad. Je ním malý, mačičkový zápisník previazaný červenou stuhou. Spokojne si tam mrouská už nejaky ten čas, občas zapradie a hlavne prská, keď ho vyberám.
Je to môj denník. Vie o ňom iba veľmi málo ľudí, ale vám o ňom rozpoviem, vám áno. Možno preto, že netušíte kde sa tá praobyčajná knižnica plná Harryho Pottera, klasickej literatúry a gay titulov nachádza. Nemáte ani poňatia, že na ňu svieti zo stropu gýčová disco-gula a preniknúť slnku k jej hranici je priam nemožné cez ťažké, červené závesy na oknách. No dobre, niektorý to možno tušíte, ale späť k veci.
Vravím o tomto denníku hneď na úvod, pretože viem, že mnohým by sa nepáčilo, čo by v ňom našiel. Je tam totiž úplne všetko...
Pravda (pekné slovíčko, všakže? Nie? Tak nie!)
No a tieto blogy. Sú to iba vytrhnuté stránky denníka. Bez kontextu, s pocitom a myšlienkou, ktorú zábudlivá princezna nedopísala. Sú to nedokončené príbehy.
To iba tak, na začiatok.
Prejdime k pointe celého príbehu. K faktu, že Lilla nerada listuje denníkmi druhých a popritom je k tomu prinútená každý deň. Opäť a opäť. Počúva to, stále...
Čo?
Ľudské príbeh.
Pretože každý potrebuje bútľavú vŕbu.
Síce iba občas, no vždy tú istú.
A ona potom musí niesť tajomstvá všetkých... akoby boli jej vlastné. Nieže by jej to vadilo, ale občas je toho príliš. Hlavne keď ona nemá komu povedať pravdu.
Viete čo sa stane s vreckom, ktoré je príliš preplnené?
Praskne!
Buch... a všetky sklenené gulôčky, ktoré ste doň naukladali sa rozkotúlajú po podlahe a narobia popritom poriadny rámus.
To isté sa stane s preplnenou mysľou a napätými nervami. Nervy to nevydržia a rozletia sa. Ako švíky na vrecúšku.
...a gulôčky, tie malé perličky myšlienok, sa rozletia. Človek sa zosype... A v tej chvíli mu už nič nepomôže, nedokážu to ani kamaráti, ani najbližší.
Oni to občas ešte zhoršia.
Ale pšt, nevravte im to. Sklamalo by ich to, rozplakalo možno. Alebo by sa hnevali, veľmi hnevali.
Čaká na mňa očistec. Určite to musí byť on, čo iné by bolo na konci cesty, v bode, keď ľudská myseľ opúšťa telo? Zbláznila som sa, teraz je to už jasné! Neexistuje iné vysvetlenie. Je to totálny koniec.
Pretože som stratila úplne všetko.
Svojou vlastnou vinou.
Pre svoj úsmev a rozmarné oči.
A zrazu... je svet zlý a už vôbec nie bledomodrý.
Raz... možno ešte niekedy si vydobyjem svoje miestečko na svete, svoje nebo pred búrkou. Dnes už nechcem, budem iba tichúčko sedieť a počúvať iných. Nepoviem im, že nevládzem, že nemôžem, že som úplne na konci zo silami.
Im to nepoviem, iba jej, ona ma uteší, usmeje sa a opäť bude dobre.
Ak nejake opäť znova bude.
Chýba mi...
...pretože ona je nenahraditeľná.
A má rada zvieratá!
Hlavne mačiatka s odretými kolenami a sklopeným schvostom. Dokonca ani tie čierne, čo stále nosia smolu, jej neprekážajú...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
stenatko
9. 8.augusta 2010 06:38
Ach, číčo.
Napíš svoj komentár