Strasne som sa bal.Vedla mna Alistaire kricala z plnych pluc, videl som ako sa znazila vyslobodit. Ja som nekladol odpor, pretoze som v tom nevidel zmysel. Vsetko je stratene. Nie som zbabelec, ale toto nemalo zmysel. Umrieme, som si bol isty. "Alistaire!" Krical som.Zrazu sme sa dostali k Nudzovemu Mostu. Preslo mi hlavou, ze aspon smrt nebude boliet.Budeme mrtvy v tej sekunde ako nas hodia von.
"Mate stastie, "pocul som jedneho z mojich byvalych podriadenych. Ako kapitan som mal prehlad okoho islo a som si isty ze to bol Mick. Nas strojar. " Vasa lod, je tu este stale, ale nie na dlho." Vzdychol som. Aspon ze tak. No v tom sa ma zhrozil este vacsi strach a pocit bolesti.
Alis:
Dopadli sme tvrdo na dlazku nasej jedalne. "Au!"Zapistala som od bolesti a videla som ako sa ti ludia vzdalovali so smiechom. Postavila som sa a bezala som k nim. Skoro som ich nedobehla, uz par bolo na druhej strane mosta. V bezpeci. No podarilo sa mi dat na zem jedneho zabudlivca a ako dopadol na zem, si tvrdo urdrel hlavu. Nebolo tazke ho zabit. O jednoho menej. Zurila som. Nevsimla som si co robil Sajhe, ale ja som sa zubami nechtami snazila vybojovat si spat cestu na Mackintyre. Moja lod, moj domov uz dva roky, tato lod Marinae bola odsudena na smrt. A my s nou. Nedobehla som ich. Zavreli bezpecnostny kryt a my sme ostali sami. To ticho bolo... ohlusujuce. Od zufalstva som zarevala z plnych pluc. Sajhe ku mne prisiel a drzal ma k sebe pevne. Zistila som, ze placem. Chcela som vyplakat svoj zial a bezmocnost.
"Vsetko bude v poriadku, vsetko bude v poriadku."Utisoval ma a ja som sa snazila vydychat vsetku zlost. Videla som hnev v jeho ociach a strach. Zavrcal a ja som ho pobozkala. Odpovedal s takou istou dravostou ako ja. Bolo to posledny krat, co sme pri sebe boli.
O dve hodiny sme lezali na posteli. On spal, pluca sa mu dvihali pravidelnym rytmom.Ja som hladela na strop a rozmyslala, kolko este sekund budeme mat na prezitie. Kolko este chvil ubehne, kym mi srdce prestane bit? Kedy si uvedomim, ze je koniec?Vstala som a obliekla sa. Bola neskutocna zima. Pred odchodom sme samozrejme vsetko vypli. Boli sme sami vo vesmire. Pred hodinou sme poculi odpajanie lode, bolo to strasne. Plakala som.
Naskriabala som na pohodeny kus papiera na stole:
Ked budes hore, laska, som vo Veliacom Oddeleni.
Milujem ta. Alistaire
Nevedela som, este kedy mu to budem moct povedat. Este kedy budem mu moct vyznat posledny krat lasku.Nechcela som to. Boli sme este tak mladi.... a tak stari, zniceny vojnou. Zatvorila som za sebou ticho ako mys a ponahlala som sa do Veliaceho Oddelenia. Kopla som do dvojkridelnych dveri ktore sa na povel otvorili. Prazdno. Tak v miestnosti, ako aj v mojom srdci.
Prebehla som ocami po stanovistiach. Prazdno. Posadka si vsetko odniesla,nic tu po nich neostalo. Akoby ani neexistovali...
Vtom som prisla k Bergenseninemu miestu.Vedla toho, pracovisko Mathisa, nasho koordinatora. Presla som rukou po jeho stole. Keby len nebol taky hlupy.!... zurila som.Nie.Je to moja chyba. Keby som si vystacila sama....
Vtom jena vec pritiahla moju pozornost. Zrulovana mapa. Vzala som ju do ruk a chvilu obdivovala. Co ak...? Nie. Nemozne. Rozprestrela som ju nasiroko na stole. Prezerala. Raz a este raz. Potom som presla k oknu, sledujuc tu tmavu dieru ako k nam pristupuje, blizsie a blizsie. Nebolo cas rozmyslat. Ale konat. Aj za cenu ze sa to nepodari. Vybehla som z dveri, beziac smerom k strojarni.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
endre-silentname
12. 1.januára 2010 12:27
Páni... asi sa dozvedela práve niečo dôležité... čo vlastne? povieš?
Napíš svoj komentár