Otočila som sa nabok, ignorujúc slzy, nech stekajú. Pozrela som sa do ohníka malej petrolejovej lampy, ktorú som tu mala. Hoci sme mali elektrinu, tá nám poháňala životu dôležité stroje, a motor, ten šiel na vodík. Ten pomaly preskakujúci ohníček vo mne prebudil spomienky... hoci príjemné, no bolestivé.
„Pohni zadkom, Alis! “Kričal ženský hlas z dola na mňa. Rozoznala som ten hlas, ktorý nepatril nikomu inému, len mojej matke Eilyn. „Už idem, mami! “ Zakričala som, navliekajúc na seba ľahký sveter, ktorý zahaľoval moje plecia. Mala som oblečené jemné šaty až po zem, na členkoch obuté topánky s mierne vysokým podpätkom. Ešte si pamätám, že som sa cítila nervózne. Samozrejme, uvedomíte si že je to normálne ak poviem, že som dovŕšila môj vysnený vek. Osemnásť. Na moju počesť sa ten večer usporiadala hostina, na ktorej nesmel chýbať nik z rodiny a priateľov. V dnešnej spoločnosti, a tak to je už sto rokov čo túto tradíciu ľudia dodržujú, osemnásť rokov je vek, v ktorom sa mladé dámy už zúčastňujú na aktívnom živote. Dievčatá prestávajú chodiť do školy v šestnástke, pretože už dostali dostatočné schopnosti viesť normálny, bežný život v spoločnosti. Sedemnásť je však vek, keď si overujú, či sú dostatočne pripravené, a ak sa ešte necítia spôsobilé, môžu sa vrátiť do škôl na rok.
Ja som sa už od útleho veku zaujímala o otcovo povolanie námorníka. Dnešné lode boli väčšie, a rozhodne krajšie než tie z roku 2O15, ktoré sme videli v školských učebniciach dejepisu. Dvadsiate prvé storočie je síce známe technickým rozvojom, no učitelia nám aj tak vraveli, že ich technické vymoženosti boli základné v porovnaní s technikou a vedou dnes.
Otec ma učil všetkému, čo vedel, a za krátko som sa stala rovnako dobrá v navigácii ako on.
Zišla som dolu po schodoch, a vypleštila som oči na muža, čo stál dole. Ja asi snívam, pomyslela som si. Oslnivo sa na mňa usmial a ja som zvýskla: „ Sajhe
Neoremin! Sajhe! “ Preskočila som posledné dva schody a on ma zdvihol do náručia a tiež sa smial a hovoril: „ Si nádherná, Alistaire Nolarir! Krajšia než Severná Hviezda! “ Pozrel mi do očí a ja som v pomedzi jeho dlhej húštine vlasov , ktoré mu padali do čela zbadala jeho pekné čierne oči, ktoré sa na mňa usmievali. „Preháňaš, ty blázon.“ Usmiala som sa. „Nie som ani zďaleka taká krásna.“ Ďalej si už len pamätám bujarú oslavu a odvážne tance dievčat na stoloch, doprevádzané hudbou.
Posledný krát čo som videla Sajheho, bolo v deň keď sme opúšťali základňu s loďami aby sme sa vybrali hľadať lepšiu planétu. Svet bol v plnom zbroji a zabíjalo sa ostošesť. Ožarovanie bolo neznesiteľné, ožiarená som istotne aj ja, ako všetci na palube, no moji rodičia ten nápor neprežili. Sajhe ma pristavil na ceste k štartovnej ploche so slovami: „ Alistaire! Alistaire! “Otočila som sa za hlasom a vtom ku mne pribehol on, spotený . „ Alistaire, predsa sa chceš rozlúčiť so svojou láskou, nie? “ Práve to som nechcela. Nechcela som sa lúčiť, bolo to príliš nebezpečné pre moje duševné zdravie. Vedela som, že ak sa s ním rozlúčim, sa zložím ihneď ako prídem na palubu a budem chcieť vystúpiť. No mňa už zaväzovala prísaha kapitánstva a nemohla som. Bola by som sa spreneverila tým, ktorí do mňa vkladali nádej, a to som vtedy nevedela , do akej povážlivej situácie sa ešte dostanem. „Nie je to rozumné, Sajhe... Ja...“
Nevedela som ako mu to vysvetliť a on ma prerušil: „Len som chcel, aby si nikdy nezabudla, že ťa ľúbim, z celého srdca.“ Odvrátila som sa od neho, zatínajúc päste, aby som sa ovládla a nepobozkala ho. No on urobil presne to. Obrátil ma surovo a pritisol pery na tie moje a ja som, akoby šibnutím čarovného prútika zistila, že to pomáha. Že hoci nebude so mnou fyzicky, psychicky tam pre mňa bude vždy. Keď sme sa od seba odtrhli, venoval mi ešte jeden pohľad, a bežal preč. Ja som mu ešte zakričala, že ho ľúbim, ale dodnes neviem, či ma počul.
Môj plamienok v petrolejovej lampe dohasínal. A mňa to už nezaujímalo. Slzy mi prestali tiecť, no aj tak som ich cítila. Moje srdce ma bolelo, no ja som vedela, že ak by bola ešte iskrička nádeje, Sajheho by som dokázala aj dnes milovať. Nemyslela som na neho často, kvôli tomu, aby som si nepripomínala dávne žiaľe, zamkýnala som osobné pocity na kľúč. No zámok na truhlici mojich pocitov sa zlomil, a teraz sa všetko vyplavilo von. Uvedomila som si, ako veľmi mi na ňom záleží a ešte raz chcem byť schopná mu povedať do očí že ho milujem. Zaťala som päste a pevne som zvierala prikrývku. Odhodlala som sa nevzdať, do posledného momentu.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
penxi
8. 7.júla 2009 11:51
paráda...hlavne ten posledný odstavec! veľmi pekne si opísala veci, čo sa diali, čo sa dejú, pravidlá a vôbec všetky tie skutočnosti
Napíš svoj komentár