Potom mi došlo,že tie oči poznám.Veľké,prefajčené oči.Má ich červené a ja neviem,či je to od vetra,alebo od trávy,či niečoho horšieho.Prázdne oči,čo boli kedysi plné lásky a radosti.Totálne prázdne,ale ja tam kúsok tej iskry ešte vidím.
Veľmi schudol.A to predtým vôbec nebol tučný.Tie prázdne oči svietia z chudej bledej tváre.Jeho plachtové uši zakrývajú zanedbano ostrihané prehodené vlasy s trošku ryšavým nádychom.
Vyzerá sucho.Znudene.Prázdne.
"Ahoj",snažím sa povedať milým tónom a popritom si vyberám sluchátka z uší..Mala som ísť preč,no ja som si musela vedľa neho sadnúť.Bolo to trápne.Nič nepovedal.Pozoroval ma tými veľkými očami,ešte stále ich vidím pred sebou.Keby som ešte fajčila,isto by som si zapálila cigaretu.On si ju zapálil.Dívala som sa na dym.Zrazu ma fascinovalo ako mu vychádza z úst a hltá okolie.
"Ako sa máš?"
"V pohode a ty?"
"Fajn."
Mala som takú chuť ho objať a už nepustiť,lebo vyzeral veľmi zraniteľne.Ako keby mu ublížilo každé buchnutie a ja som sa o ňho tak bála.Môj malý veľký.
"Prepáč,musím ísť,niečo mám.",zaklamala som.Bolo mi trápne sedieť vedľa neho,keď sme sa už dlho nerozprávali.Aj tak som ho dokonale poznala.Nebol v poriadku.
"Tak čau.",sucho ma zdraví.
"Kubo,ak by si sa chcel niekedy porozprávať,hocikedy môžeš prísť."
Presne viem čo si pomyslel.Nepríde ani za svet.
"Ahoj."
Mala som ho objať.Zbabelec.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
adsy
12. 4.apríla 2011 23:59
klamstvo je veľmi zlé
Napíš svoj komentár