Keď v poloskryte šerom a hmlou náhle všetko ustrnie, opar z vodnej hladiny keď zamrzne, keď utíchne dych všetkého, keď čas sa zastaví a pohliadne k východnému obzoru, keď svetlo očakávania preplní čašu za obzorom, keď sa žiara zrazu preleje a zaplaví všetko okolo, spím. Topím sa v snoch. Robím nezmyselné úkony na nepochopiteľných miestach, stretávam mŕtvych živých, som na svadbách dávno vydatých, otváram dvere od domu a utekám púšťou do prvého poschodia pred čímsi predo mnou.
Keď telom i dušou zmieta elektrický šok, keď ma kladivo mláti do hlavy a kol dokola pulzuje nevoľnosť budiace jačanie budíka. Keď ma ráno uchopuje za žalúdok a snaží sa vytrhnúť ma snom, ktoré zvierajú mozog, prebúdzam sa. Pootváram svetu, zaostrujem jeho výseč, zavalená stropom nechcem nič. Niečo som povinná, niečo by som mala, niečo musím. Nechcem nič.
Keď dôchodca z tretieho radostne robí kliky, keď slečnou z Nitry zmietajú rytmy, keď už v Sudáne dávno drvia veľké šutre na menšie, nevstávam. Sedím, kontrolujem vápenné omietky, tretí raz vdychujem ten samý vzduch a chlad od okien i z kostí.
Keď domovy prevonia káva, keď kropaje narážajú na číre steny kúpeľňových zásten, keď matky šteklia deti na chodidlách keď srdečné i protivné sestry rozdávajú teplomery, keď sa v trafostaniciach zahrievajú cievky, pijem. Srká sa mojimi perami mieša moju lyžičkou, cinká sa o hrnček a do nosa kope para z čaju, bezo mňa.
Keď šedé koridory rozkmitá farebný pohyb, keď davy bez ľudí dusajú prach chodníkov, keď titulky revú, keď najsmutnejších z najveselších podnikov vyhadzujú, som unášaná. Zodpovednosť mi predsúva ľavú pred pravú a pravú pred ľavú. Ak nebudú nožičky tu až budú ručičky tamto, niečo sa stane.
Keď mole žerú umelinu, keď kopáči majú prvú pauzu, keď rastie spotreba ropy a klesá sledovanosť, nezastieram - predstieram. Predstieram, že predostrené spracovávam. Zapisuje sa samo. Ja len občas skontrolujem.
Keď sa v čínskych reštauráciách parí z hrncov, keď v Moskve myslia na večeru, keď idú bezdomovci prepiť večeru a v Etiópii myslia na tu piatkovú, keď dedinčania obedujú, keď manažéri šalejú na druhých stranách nezdvíhaných telefónov, čítam. Chodím s postavami mestami, do barov, bojím sa s nimi, umieram a vyšetrujem vlastné vraždy, zíram na nádherné scenérie, obdivujem kúzla, budím sa na nečakaných miestach.
Keď na svet padá prvá únava, keď výťahy jazdia hlavne dolu, keď nánosy áut odhalia parkoviská, keď moc zo skla a betónu vyvrhuje svojich prisluhovačov, keď sa zvyšuje počet krádeží a turistov už bolia nohy, idem. Míňam výklady s vybledlými konzervami, vychovávam vľavochodiacich, prekračujem pľuvance, sledujem mraky, ktoré vrhajú tiene rovnako súd ako na babičku so psom.
Keď je nekľud vcucnutý do zadymených pajzlov, keď je tam rozvíjaný i utápaný keď manželky pokladajú obligátne otázky a manželia neprítomne bručia odpovede. Keď v Sudáne stále drvia, keď únavy opúšťajú kreslá a pohovky, keď sa priťahujú kockované plédy, nepozerám, skôr počúvam. Nechávam miestnosť topiť sa v modrom svite televíznych správ. Priestorom plávajú bezrozmerné počty anonymných mŕtvych. Až k pohovke lietajú plechy z diaľničných havárií. Vyhadzujem kúsky vodičov z čaju. Keď mi do izby sťahujú roztomilú malú opičku, odchádzam na záchod.
Keď padá chlad na betón, keď padá chľast do chlapa, keď padá chlap na betón. Keď mesiac svieti na korupciu, keď na králikárni oproti ubúdajú svetielka, keď má vietor po šichte a rytmicky vŕzgajú postele, keď samota tančí s depresiou, keď moky robia z ľudí cvoky, sedím. Zbieram sily vstať. Zbieram odvahu prerušiť, vypnúť, zhasnúť, prepadnúť sa do ticha. Zbieram guráž stretnúť svoje myšlienky, odolávať otázkam, zachovať tvár. Zbieram vôľu a trpezlivosť vysvetľovať a zdôvodniť.
Keď je definitívne noc, keď sa rozhostí kľud vonku i vo vnútri, spím.
Denník
Komentuj
7 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
vstávať do..
IN THE ZONE
Hejvarehje! jalčenie budíka.
snúz butóny hold sú tu pre teba.