Cirkusanti jedia jablká

Odjakživa som nemala rada cirkusy. Šiatre prepchaté ľudmi, vydýchaným nevzduchom a smradom kadejakých zvierat, ktoré mi prišli až príliž degenerované nato, aby som sa vôbec obťažovala tým, že ich budem ľutovať.

Nenávidím zložené súvetia...

Zároveň som však občas chcela robiť v cirkuse. Narodiť sa v cirkusantskej rodine, s haďo-mamou a klauno-otcom a potom kopou akrobatických súrodencov. Celý život by sme sa vliekli v malom karaváne po svete a predvádzali ľuďom kúsky. Ktovie, čo by som robila ja. Možno chodila po lane. Možno len kŕmila slony.

Nenávidím slony...

Určite by ma bavilo niečo akrobatické, dych vyrážajúce ako trebárs v čínskom cirkuse. Pamätám sa, že raz som ho sledovala niekoľko hodín v telke. V jednom čísle tam prišli tuším štyri čínske deti s diabolom či ako sa tá hra volá. Spomínam si aj na to, že ma to, dosť nečakane, dotlačilo akémusi radostnému, priam hrdému pocitu. Ako matka keď sleduje svoje deti v dôležitom okamihu ich života.

Nenávidím deti...

Také čosi, a veľa iných myšlienok, mi vírilo hlavou, keď som v to úplne obyčajné ráno prechádzala okolo rozostavaného cirkusu. A keby som tak nepremýšľala nad cirksumi a nehľadela tupo kdesi do blba, bol by to aj naďalej deň ako každý iný. Prešla by som okolo a pokračovala vo svojej ceste, odnikiaľ ešte nikamšie.

Zmena: Milujem okazionalizmy...

Teda nebyť toho všetkého, bola by som duchaprítomnejšia a skôr by som si všimla, že sa ktosi dopytuje mojej pozornosti. Konečne som sa obrátila smerom, odkiaľ sa ozyvalo volanie. Zvláštne a pekné na ňom bolo, že to nebolo typické \\\"Hej ty!\\\". Bolo to skôr niečo ako \\\"Prepáčte!\\\" alebo tak. Ak mi niekto vyká, nie je možné, aby som sa neobzrela.

Nenávidím Hej ty! pokriky...

-Prepáčte!
Dobehol za mnou akýsi chlapec, snáď len o trochu starší ako ja. Obzrela som sa.
Povedala by som vám, ako vyzeral, čo mal na sebe a tak, ale ja asi tie veci nikdy nepamätám. Nikdy si to totiž poriadne nevšímam.
- Prepáčte!
Zopakoval. Začínalo ma to už iritovať.
- Nemáte náhodou dve koruny?
Musela som sa zasmiať. Prišlo mi to príliš úbohé.
Mohol byť už zaujímavý príbeh a napokon je z toho taká otrava.
- Čože?!
Takmer som kričala. Viete, nenávidím také otravovanie. A pritom ten chlapec vyzeral decentne.
- Naozaj sa ospravedlňujem, že vás takto napádam, ale za chvíľu mi začína predstavenie a musím si kúpiť jablko. Vždy pred predstavením jem jablko. A chýbajú mi dve koruny...
Zrazu mi bolo jedno, že odo mňa pýta peniaze.
- Vy ste z cirkusu?
- Áno. Cvičím so šelmami.
- To je fajn, nemám rada mužov akrobatov.
Poznamenala som.
- Môj brat...
Začal. Ups.
- Jé, prepáčte. Teda, vy cvičíte šelmy?
Zahovárala som.
- Áno. Tak nejak.
- A tiež im dávate jablká?
- Čože?
- Tým šelmám...
- Aha tak. Nie. Oni jedia mäso.
- Aj deti?
Zasmial sa. Prečo to ľudia vždy berú ako vtip? Spomenula som si, že chcel tie drobné, tak som mu ich rýchlo vysypala.

- Nechceš prísť na predstavenie?
Opýtal sa. Ale vôbec nie tak ako to zvyknú chlapci. Proste len tak, možno aby reč nestála.
- Nie vďaka. Akosi ma to nebaví.
Mám rada keď ľudia chápu, že nepoviete to čo sa od nich čaká.

Nenávidím hovoriť, čo sa odo mňa čaká...

- Mohol by som ťa po predstavení naučiť pár akrobatických kúskov...
- Nie.
- Alebo niečo so šelmami.
Nepríde vám to otravné? Mne to vtedy prišlo milé.
- To by celkom šlo. A máte aj diabolo?
Neviem ako, zrazu sme šli spolu smerom k blízkemu zelovocu. Celú cestu som mu rozprávala o tých čínskych deťoch, čo som videla v telke. Vôbec sa mi nesmial.
Odprevadila som ho až k cirkusu. Na predstavenie sa mi fakt nechcelo, ale sľúbila som, že cez ďalší víkend dôjdem kvôli tým šelmám.
Zo všetkého najviac som dúfala, že jeho otec je klaun a že ma s ním náhodou zoznámi. Chcela som sa ho spýtať, či mu kúsky zámerne nevychádzajú, aby pobavil ľudí alebo sa ani neobťažoval tým, aby sa ich vôbec učil.

* * * * *

Ponáhľala som sa k cirkusu a v duchu som si predstavovala seba ako krotím obrovské šelmy. Dúfala som, že tam nebude ten odporný zápach.

Nenávidím zápach.

Tentokrát ma zo zamyslenia prudko vytrhol pohľad na prázdnu lúku. Cirkus tam už nebol. Vidal sa ďalej na cestu.
Vydýchla som si. Koniec koncov, nikdy som nemala rada cvičenie so šelmami. A rozhodne som nemala rada lúčenia. Nijak ma to netrápilo, úplne spokojne som sa otočila a kráčala domov. Trápilo ma, že sa nikdy nedozviem, ako je to s tými klaunmi.
Niežeby to nebolo jedno.

Kráčala som domov, ale tentokrát som šla krížom cez lúku, kde bol predtým cirkus.

Akurát som si cestou kopla do jablka, hodeného v tráve.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu