Skutočný rozchod nenastane, keď po pristihnutí tresneš dverami a napumpovaná patričnou dávkou nenávisti sa rútiš dole schodiskom na parkovisko, po diaľnici a z reproduktorov ti vreskot typu I hate you all od nejakého antistreamovo motivovaného reikarnovaného Jima Morrisona rozbíja ušné bubienky. Rozchod to nie je ani vtedy, keď ti on povie, že ťa už nemiluje, nechce, nepotrebuje a ty ako krava mesiac ležíš doma a reveš, reveš a zatĺkaš a neješ, lebo si myslíš, že ťa opotrebovanú opustil kvôli nadváhe, vyrážkam a vakom pod očami. Rozchod to nie je ani vtedy, keď mu popremývaš všetky kosti a vnútornosti pred svojimi/jeho kamarátmi/kamarátkami, keď mu poškriabeš metalízu, rozbiješ okno, pošleš kyanid v obálke, necháš mŕtvolu pred dverami. Rozchod je vtedy, keď ti je on ľahostajný. Úplne, brutálne a do špiku kosti. Proste chlad, zima a krutý nezáujem. Keď sa na displayi objaví jeho číslo/meno a s tebou to nič neurobí, nestúpne ti hladina adrenalínu, ani tlak, nezačne ti búšiť srdce a ani sa ti nepodlejú krvou oči, nepodlamujú sa ti kolena, netrasú sa ti ruky a nie si v stave typu o pol sekundy odpadnem. Prichádza to, keď sa do vzťahu vplazí ľahostajnosť a nezáujem. Keď už v noci nezaspávaš s ním v hlave. A keď si na neho spomenieš raz za uhorský rok pri príležitosti medzinárodného dňa narcisov, nezábudiek alebo inej buriny. Dátum od srdcervúcich hádok a následného break-upu môže byť od spomínaného dňa ľahostajnosti svetelné roky vzdialený. Rozchod nastáva vtedy, keď si si v hlave po tisíci krát prehrala scénku typu stretnem ho , budem pri tom super cool chladná, krvavá, odmeraná a dokonale nahodená. A potom sa to skutočne odohrá niekde pri piatkovom záľahu a bude ti ho nanajvýš ľúto. Samozrejme, hneď príde uvedomenie si, že máš naviac, že on je chudák úbohý v medzijointových stavoch a môže ti s tými svojimi mastniakmi akurát tak vyleštiť nové manolky alebo pretekajucí záchod. Je viac ako pravdepodobné, že ho nestretneš vôbec a budeš si po nociach predstavovať hitckookové horory ako fešák pri spomienke na teba deň čo deň smúti/sedí/leží/kľačí/skučí/kňučí/vrešti a bezhlavo sa pokúša o rituálnu samovraždu v mene hlbokej a vrúcnej lásky. To druhé rozchod ovšem nie je, ale práve takéto variácie nám ukazujú ujovia z hollywoodu v kasových trhákoch za cash, čo odcudzili hladným deťúrencom z Etiópie. V reáli sa to konči dosť odlišne od oskarových výkonov. Kvôli mne si nik zatiaľ nepodrezal žily, neskočil z mosta, neobesil sa, nedal si vytetovať moje iniciálky na inkriminovanú časť tela ani si z mojich vlasov neurobil woodu, neodišiel do kláštora, nestal sa spidermanom, betmanom alebo podobným manom so zázračnými schopnosťami a nezachraňuje ma v megalopolise pred zlými mutantami priviazanú o radiátor z jednej strany a o atómovú bombu z druhej, aby sme potom ostali na večne veky spolu, amen. Nakoľko viem, všetci sú šťastné zamilovaní. Buď ešte stále do mňa alebo do nejakej inej, ktorá im skôr či neskôr zrúti všetky ich predstavy o láske až za hrob typu donekonečna verná. Nekonajú sa ani raňajky do postele, pivo pred football, večne upravená, milá aj bez hádok a následnej celulitídy, vrások, nervového zrútenia a výčitiek. My proste nežijeme v soap opere, ale v krutom simple life, kde sa nevyslovujú námietky na svadbe, nepľuje sa do tváre, nekope sa do rozkrokov, neničí sa osobný majetok, nevylievajú sa drinky do tvári, nelietajú taniere, nezabíjajú obľúbené zvery a neprichádza Legolas na bielom koni. Aj moje skvelé premyslené pomsty sa konajú iba na úrovni rozdrvím tvoje veľké vyleštené ego podpätkom morálne.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
