Akosik mi dnes o5 začala pukať moja (teraz už) dospelácka dušička. Inokedy by som ju nechala len tak pukať a vŕzgať ako dvere od povaly niekde na vidieku v starkinom dome, ale dnes večer to potrebujem zo seba dostať von. Je mi smutno. Je mi smutno za tým kým som bola a za tým, aký bezstarostný život som si žila. Určite si teraz niektorí týpci pomyseli, že som iba nevybúrená a usmoklená puberťácka šťanda, ktorá nemôže mať najmenšie potuchy o tom, ako to v živote chodí. Kiež by som nevedela..
Je mi smutno, pretože tento zvláštny mix rôznych pocitov a emócií mi spôsobuje smútok. Táto prapodivná kombinácia ma komplet celú pohltila a ja sa z toho neviem dostať. Chcem sa pohnúť ďalej, chcem byť šťastná, chcem si život užívať a hltať ho plnými dúškami. Ale nejde to. Každý zažíva z času na čas smutné, nostalgické a silno emocionálne chvíle, ale zažívať to každý deň - to ma drví.
Cítim sa ako malé dozreté hrozienko, ktoré chytíte medzi prsty, zmačknete ho a ono skrátka pukne. Praskne a všetko čo bolo v ňom sa rozprskne. A ja akurát pukám. A budem pukať dovtedy, kým zo mňa nezostane šupka. A o hrozienkový posmrtný život sa nikto nezaujíma.
Je mi smutno, pretože sa cítim extrémne osamelo. A je to docela pochopiteľné, pretože osamelou skutočne som. Ale nechcem byť s ľuďmi. Nemajú mi ako pomôcť, iba ak by sa stal zázrak.
Je mi smutno, lebo ma bolí duša. Bolí ma. Zraňuje ma život. Zraňujem samú seba už len tým, že žijem. Som masochistický nemasochista. Masochistovi totiž robí dobre, keď si spôsobuje bolesť. Ja si bolesť spôsobujem aj napriek tomu, že viem, že ma to zraňuje a nie je mi to zrovna najpríjemnejšie.
Prečo s tým teda nesprestanem? PRETOŽE NEVIEM NÁJSŤ SAMÚ SEBA. Neviem, čo chcem. Neviem kým som a kým by som mala byť a kým chcem byť.
Momentálne za mňa píše alkohol, ale vtedy som aj tak najúprimnejšia. Som len kus dezorientovaného hovna, ktoré ma sklony k sebapoškodzovaniu a k agresivite.
Neubližujem len sebe. Ubližujem aj iným. Nie len slovami, ale aj skutkami. Mrzí ma to. Veľakrát to tak ani nemyslím.
Vlastne.. ani neviem, čo som týmto všetkým chcela povedať. Asi len toľko, že sa mám pekne napiču.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár