Milujem slnečné dni. Majú v sebe akúsi energiu. Keď vyjde slnko, všetko je zrazu pekné. A aj ja sa cítim krajšia. A krajší mi pripadajú aj ostatní. Všetko je také pozitívne.
Jeseň? Neznášam jeseň... Je celá taká surová, pochmúrna, pesimistická. Všetko padá a klesá, počnúc suchými žltými listami zo stromov, končiac životmi, a keď nie tými, aspoň kvapkami škaredého studeného dažďa. Nespomínam si na žiadnu peknú spomienku spojenú s jeseňou ako takou. Snáď až na jednu...
Vtedy... Išli sme po starom parku ruka v ruke, udupávajúc nezametené zožltnuté zablatené listy lipy do chodníka a vlastne ako by sme nič nehovorili. Nič duchaplné - pamätáš? Bolo to tak úžasne chabé... Ty si viedol ódu na bundu, a ja som mala na hlave tvoju šiltovku. Smial si sa mi, vyzerala som strašne, napokon, ako vždy, keď si dám na hlavu nejakú pokrývku. Išli sme tým chodníkom, dve zvláštne spriaznené duše, a všetko bolo povedané tou jesennou chvíľou, keď sme išli starým parkom ruka v ruke, a ty si viedol ódu na na bundu, a ja som mala na hlave tvoju šiltovku...
Keď som dneska vybehla von, bolo to, ako by som dostala od prírody facku. Zadívala som sa na záhradu, akurát vtedy zašlo slnko. Za tých pár sekúnd za zo mňa vytratili všetky teplé pocity. Orech v diaľke už nebol zelený, iba smutne osamotene stál v diaľke obklopený opadnutými listami, tráva už nevoňala sviežosťou, kvety vyschli, a všetko to, čo som mala tak rada, utieklo kamsi preč.
Neviem, či som poranoidná, no vidím v tom sínusoidu vlastného života. V lete všetko voňavé a radostné a nádejné sa teraz premenilo na niečo jesenné, pochmúrne, deprimujúce a rozčuľujúce.
Som z tohto všetkého nervózna. Mám pocit, že život beží kdesi sto kilometrov povedľa mňa a ja iba bezradne stojím a zdiaľky sa dívam, ako uteká. Nervózna vstávam, som nervózna celý deň, nervózna idem spať. Rozlaďujú ma hlúposti. A stále viac ma ovláda nutkanie do niečoho kopnúť. Ten utekajúci život je tak sakra ďaleko...!
Mám pocit, že všetko stagnuje. Nič sa nehýbe vpred. Všetko je stále také isté... Tí istí ľudia, situácie, povahy, miesta. Lezú mi na nervy. Potrebujem zmenu. Súrnu zmenu... Niečo, čo ma posunie vpred.. podľa možnosti čo najrýchlejšie... Nech letím...
Leháro život nie je zlý... Ale... ako napísali istí znami na svoje prvé CD hneď pod poďakovanie..."Račej opotrebovať sa, ako zhrcavieť"
"Tak si choď ľahnúť, a dobre sa vyspi! Zajtra bude lepšie...! "
"Mišo? Mám iba obrovskú chuť chytiť mozaiku vlastného života, vyhodiť ju do vzduchu, a z celej sily do nej kopnúť. Nech sa rozletí na milión maličkých častí...potom chcem nad ňou ostať kľačať... a spomínať na to dobré... až kým mi niekto nedaruje novú..."
Nemám si s nikým čo povedať. Nič duchaplné. Žiadna plná chvíľa. Nejaká vyššia. Všetko je také bežné... A vlastne, nikto si so mnou nič povedať nechce. Väčšinu ľudí odradí, že zrazu z "nepochopiteľných" dôvodov absolútne nemám náladu ísť niečo vystrájať. Nie, nejdem, nie, neprídem, nie, nezaujíma ma... nie, nie nieeee... Chcem niečo... čo má ducha... Niečo viac, ako ísť do Toronta, narobiť tam megabordel, a potom sa na tom baviť. Niečo viac, ako ísť ku Ajši, narobiť v rôznych stavoch strašné sprostosti, a potom sa na tom baviť. Niečo viac, ako robiť si krutú srandu z každého okoloidúceho.
"Chcem vŕtačku."
"Načo ti, preboha, bude vŕtačka?"
"No, mohol by som si vŕtať vlastné veci. Poličky, šróby do steny..."
"Ty si ale prípad... "
"...a kebyže máš škrečka, alebo morské prasiatko, mohol by som ti dávať piliny."
Takmer vždy je okolo mňa veľa ľudí. Vždy niekto so mnou niečo. Čo robím budúcu sobotu, ako sa mám, kde som... Milióny neúprimných otázok. Nech je odpoveď akákoľvek, pýtajúceho sa nezaujíma. Prečo ti ju položí? Len tak. Môžeš odpovedať hocičo, nič sa nedeje... A keď náhodou niečo, prichádza trápne utešovanie. Klišé... A potom nič. Zase. Všetko začína odznova. Mimochodom, ako sa máte?
...prečo sa cítim opustene?
Nechcem veľa. Skutočne. Asi ako každý. Potrebujem... záujem. Skutočný záujem o mňa. Trochu pocitu, že ťa má niekto z tých ľudí, ktorí keď ti povedia, že chcú ísť, tak pôjdeš s nimi, skutočne rád. A skutočne mu na tebe záleží.
"Chýba ti Miško, čo? Máš oničom náladu..."
"Jooooooooj..."
"Nechajte ju, chýba jej Miško...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
talli
9. 10.októbra 2007 12:12
...stoosemdesiatypiatykrat si v zivote vypocujes "poznam to" ale ja to myslim vazne. Sikovny blog. Vela zdaru
2
Jeden z najlepsich blogov ake som cital... Kopec z tychto pocitov doverne poznam, vcetne tych prudkych zmiena nalady... Ale, co sa jesene tyka, da sa brat aj inak... Kedze som ju podobne ako ty neznasal naucil som sa ju vnimat inym sposobom aby nebola taka kruta... Da sa brat aj melancholicky ako obdobie pohodovej a ukludnujucej sa pripravy na odpocinok... Pretoze vle zivotov na jesen nezanika, len sa proste na chvilu ulozi spat aby si konecne oddychli... Ved strom si nemoze lahnut, ale na jesen ked zhodi listy je to prenho asi ako keby si lahol... A to nie je az tak smutna predstava...
3
toto bol krasny blog.. nemozem sice povedat, ze toto konkretne poznam, ale mozem povedat, ze pride dalsie leto..
5
hej seegro, co ti mam napisat teraz no dpc uz je zima a ked tak nad tym uvazujem, 2 (ozaj 2?!?) roky odkedy osm prisla k vam a spytala sa ta, ci ti uz zarastla djera.. odvtedy sa tak mnoho zmenilo..najma u mna no.. a... ehm co som to... taketo splete myslienok mavam aj ja a tjez ma chytaju pri jesennom dazdi. aale neboj, ono prestane prsat a ..zmena tjez pride ..
ja vjem..odveci koment..
ja vjem..odveci koment..
Napíš svoj komentár