Potom som mala 14 a mala som trochu viac rozumu a veľa starších kamarátov. Ten čas ma zásadne ovplyvnil a formoval a robil to dobre, vidím s odstupom času.
Vďaka tomu sa našlo len málo ľudí, ktorí by mi v 15 môj hlúpy vek uverilo a vždy po jeho oznámení nasledovali udivené pohľady. To mi lichotilo, no nezmenilo ma to, aj vďaka ľuďom, na ktorých som mala tak, ako celý život, šťastie aj vtedy.
V 16 som osmutnela, zabudla a ohlúpla. Vďaka mnohým chybám som bola striedavo maxiopustená a maxiobklopená ľuďmi a nie, neurobilo mi to dobre. Napriek tomu som sa stále cítila silná a schopná za dvoch a v inej situácii by ma moje hrdinstvo a idealizmus (získaný za posledné roky bez môjho pričinenia, ako dar) možno nepoložili na lopatky tak, ako sa to stalo. Neprešla som skúškou, tak, ako som dosrala prvú, dosrala som aj druhú. No stále tam bola aspoň akási backgroundová sloboda, oči k nebu, ruky do širokého objatia, nohy naboso...
No rozhodnutia mi nikdy nešli, a to ani v 17. Postupne som strácala a zahadzovala všetko, čo som získala aj čo som dostala, niečo dobrovoľne a niečo nie. Ostala som kľačať opustená, nahá, doškriabaná, dobitá v studenom vetre, ktorý fúkal presne opačným smerom, akým som bola otočená ja a ešte som to tak aj nechávala. Možno to fúkali spomienky, možno to bolo moje ja, a možno aj hocičo iné, no určite to chcelo, aby som sa otočila a konečne sa vrátila.
A napriek tomu, že mnohí neverili, že sa toho dožijem, už mám 18. Žijem vo svete, ktorý nepozná "nie" a "nemôžem" a bridí sa mu všetka skostnatenosť a obmedzenosť. Jeho obzory sú nekonečné, živé a skutočno-neskutočné. Oči jeho detí žiaria až do oranžovo-zeleného vesmíru, ktorý bude na želanie modrožltý, ak budeš skutočne chcieť!
Ten svet ponúka neuveriteľnosti a všakovakosti a onakvosti všetkého možného druhu, navyše je pestrofarebno čierny a nekonečne konečný. So smutnosmiešnosťami a útrapnými veseleniami v honosných, zlatom zdobených pajzloch s krištáľovými pohármi polepenými lepiacou páskou. Stretávajú sa tam tí najsmiešnejsí ľudia vo svojej nahote a s najjasavejšími hlasmi aj očami. Žijú Slobodu a Život a hlavne vidia.
Tu kdesi som sa zatúlala aj ja - stojím a bezradne pozerám. Decko so starými očami, bez domova, bez túžob, vyprofilovane nevyprofilovaná, zodpovedne nezodpovedná, bohato chudobná, slobodnou vôľou spútaná a úplne - bez akejkoľvek alternatívnosti - v riti. Hovorím pravdu, že klamem.
Umrelo kusisko mojej spontánnosti a aj prirodzenej schopnosti rozhodovať sa pre správnu vec. Ľudia už nie sú prekvapení, keď sa dozvedajú, koľko mám rokov - veď v mojom veku je rozumných až-až. A smútok mi vzal aj posledné zvyšky nejakej ľudskej príťažlivosti a plnosti očí.
Dnešok nie je výhra, je to ohromná tragikomédia napísaná ľudskou hlúposťou. A ja? Píšem sprostosti o tom, ako by som mala vykročiť, a potom len stojím a kukám.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
suellen
12. 1.januára 2011 00:56
celý život som sa cítila rovnako...
2
ja ti až magicky naživo.
teraz ti chcem, neviem prečo, s úškrnom pripomenúť náš jediný spoločný stop
wuííííííííí, bratislava naboso sa blíži! a čo, že je zima?
teraz ti chcem, neviem prečo, s úškrnom pripomenúť náš jediný spoločný stop
wuííííííííí, bratislava naboso sa blíži! a čo, že je zima?
3
Fakt je to pekné A v mnohom ťa trocha chápem... Napísané tak zvláštne, že som si to musel rpečítať viackrát aby som to (snáď) správne pochopil.
9
"Píšem sprostosti o tom, ako by som mala vykročiť, a potom len stojím a kukám."
vieš, ako si niekde napísala, že ja blogujem o veciach, ktoré máš často ty v hlave? teraz sa to podarilo, tebe, hlavne touto vetou.
a tak pekne ma tá veta pobavila, tak presne smutnosmiešno
vieš, ako si niekde napísala, že ja blogujem o veciach, ktoré máš často ty v hlave? teraz sa to podarilo, tebe, hlavne touto vetou.
a tak pekne ma tá veta pobavila, tak presne smutnosmiešno
Napíš svoj komentár