Mnoho som toto leto opustila a mnoho našla takého, čo už neopustím nikdy. A niekam som sa aj vybrala, len zas cez tú najväčšiu kukuricu. Ale dobre tak - nesedím aspoň na riti. Len tá ľahostajnosť celková ma stále trápi. Neviem, k čomu som to zas dospela, kurvadrát. "Lea, ty si tak dospelá, ani si to neuvedomuješ," vraví Katka, "si dospelejšia ako väčšina "dospelých". Robíš všetko pre to, aby si žila, ako chceš, a to je úžasné." Ktovie, o čom hovorí? O mojom cestovaní kde si zmyslím s dvoma eurami? Trojdňovom jedení vifoniek? Chodení z práce do práce? Univerzálnej odpovedi "uvidím" na všetko?
Zistila som, že to všetko chcem inak. Lebo všetko sa dá, keď sa chce. A ja si ešte síce nie som istá tým, čo chcem, ale už viem, čo nechcem a to je poďla mňa viac ako dobrý začiatok.
Už viem, že nechcem a nemôžem byť doktor. Ani nič podobné, čo z mojich dní urobí "každodni" a ja stratím vlastnú tvár vo vlastnom živote. Totiž, ja môžem robiť naozaj hocičo. Kam ma položíte, tam môžem žiť a existovať. Som vrchol nenáročnosti, toto leto som si to dokázala niekoľkokrát. Len no, ide o to, či ma to bude napĺňať, či budem schopná večer zaspať aspoň s nejakým pocitom, ak vôbec...
Už viem, že je asi pre mňa priskoro, vydávať sa teraz na nejakú životnú dráhu. A nemienim strácať čas niekde, kde nechcem byť. Ani rok, ani polroka, ani šesť rokov. Nejdem teraz na VŠ. Nemôžem, nedokážem to, umriem tam. Naozaj som si myslela, že to príde, že ma konečne kopne niečo do hlavy že "hej! ty debil! čo nevidíš, že ty máš byť TU?!" ale akosi to neprišlo, a ja som sa rozhodla, že kým to nepríde, môžem robiť neskutočne veľa vecí (vrátane ničoho), ktoré ma môžu hypoteticky napľňať. No, uvidím. Mám tak strašne veľa času...
Už viem, že som samostatná. Doteraz som si to skôr myslela, už som o tom presvedčená. A mám obrovskú výhodu voči väčšine ľudstva - ja viem, že môžem všetko, čo chcem, a že všetko sa dá. Len ako som už spomínala, nie som si tým, čo chcem, teraz až tak veľmi istá... No uvidím.
Uvidím, uvidíme, neviem, uvidím...
Čo ja viem, idem si uvariť kávu a kukať do stropu. Prečo aj nie...?
No, a to je tak všetko, tu kdesi som. Som dosť sama, aj keď svojim spôsobom odovzdaná. Opustená, surová a aj veľmi nešťastná. Decko so starými očami. Len som to tak chcela celé narýchlo zhrnúť. Že reku, raz - keď už snáď budem kdesi - sa nad týmto všetkým pousmejem. No, a tak.
P.S.- Musím sa priznať, dosť sa aj bojím. Mám hrozný strach, že v tomto mojom novom hyperstave zmeškám vlak. Mám obrovské šťastie na ľudí aj na udalosti, ale všetko je to len chodenie od zastávky k zastávke. Ktoré síce nie sú zlé, ba sú priam super, ale ani jedna sa nevyrovná ceste.
**************************************************************************
"Lea, čo robíš?"
"Nič... Pozerám, ako nad Bratislavou zapadá slnko..."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja som šiel po 5 rokoch slobodičky, užívačiek a rôznych zamestnaní na VŠ
a neľutujem
ti chuť príde sama