Už to poznám, nie je to prvý krát, čo sa cítim byť cudzia sama sebe. Skúsila by som naozaj úplne všetko, aby som zase niekde mohla byť tak doma a tak sama sebou, ako niekedy s tebou. Srdce mi zviera taký vibrujúci nekľud a ten v kombinácií s pocitom viny je tou prvotnou iskrou za každým mojim spáleným mostom, za každým miestom, ktoré sa scvrklo aj ľuďmi, ktorých tváre som vymazala.
Čakám a v mojej hlave Mordor v Atlantíde čakám na to ďalšie, iné, inde
Tak trochu sa zase vzdávam, mentálne sa odosobňujem od všetkého, čo mám alebo by som mohla mať. Rada pri témach o slobode rozoberám aj zodpovednosť a pritom sa týmto sama chcem zodpovednosti vyhnúť. Veď čím menej mám, tým menej toho môžem stratiť. Ani netušíš, akú škrupinu som okolo seba mala, keď sme sa spoznali. Nemyslela som si, že mi bude ešte niekedy tak veľmi chýbať.
Začala som písať báseň vravela som si: máš dosť rozumu, duše aj skúseností a všetko v hlave! a že by bolo krásne napísať báseň ozajstnú poému o tom ako čakám
o tom, že som vlastne taký starý človek v tej svojej hlave sedím každé ráno na lavičke pod orechom a pozerám za zákrutu a čakám a okolo mňa iba veľa holubov
Chcela som sa zaprisahávať, že mi nebudú chýbať moje predstavy, či výplody fantázie, ale nemusela som. Najviac mi totiž chýbajú tie najbežnejšie a najjednoduchšie veci, tie, ktoré ty nechápeš, lebo ti prídu nudné. Urážky pre nič, spoločná lenivosť, kľúče v zámku, cesty, veď vieš. Prekvapivo veľa ľutujem, všetko, čo som ne/u/robila. A srdce mi kričí túžbou precestovať s našimi deťmi svet. Myslím, že zo všetkých mojich dobrých vlastností je najhoršia tá, že často vidím, akí ľudia budú. Bohužiaľ nevidím, kedy. Ale ja už nechcem byť nikdy naivná trubka.
a čakám a mám nekonečne veľa času lebo som už všade bola a všetko videla a predstavujem si ako raz dopíšem báseň o tom ako by som chcela napísať báseň
Ach, viem, že keď by sa toto dialo niekomu inému, asi by som sa mu smiala, bol by to smiech cez slzy. Smiala by som sa oddanosti a vernosti, naivite, viere, odpusteniu a stratenému času, ale tak nejak to už s láskou chodí. Povedala som ti už všetko. Dnes som chcela napísať niečo priame, ale keď ide o osobné veci, skrývanie sa je asi mojou osobnou značkou. Veď ma poznáš. Som žiarlivá, bláznivá, hanblivá, naivná a tichá žena, ktorá nikdy nepovie, čo naozaj chce.
lenže nechcem písať báseň ktorá bude aktuálna len dva roky pre to som v živote napísala len dve básne o mladých ľuďoch a Carlitovi
a teraz čakám až dopíšem absolútnu báseň ktorá bude znieť večne čakám čakám
a aj tak je z toho iba blbý blog
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
buducnost svieti..