Ә Vzďaľujem sa od ľudí

Ľudia sú čudní. Prichádzajú a odchádzajú do vašich životov ako na bežiacom páse. Jedni po dvoch týždňoch, ďalší po mesiaci, niektorí v zlomku okamihu, ako doňho vstúpia. A niektorí neodídu nikdy. Ostanú. Možno nie navždy vo vašom „každodenne“, ale v srdci určite. Sú to presne tí úžasní ľudia, na ktorých ani po rokoch nedáte dopustiť, lebo nemôžete uveriť, že by sa mohli zmeniť (a oni o tom možno ani netušia). Tí, ktorým môžte zavolať hocikedy o druhej ráno a viete, že sa nič nestane. Tí, ktorí s vami budú nezištne sedieť hodinu na kopci nad mestom a nebudú od vás čakať nič.

Mám ich rada. Viete, ľudí. Často mi pripomínajú také hlúpe zvieratká. Nevedia povedať, čo chcú, ani to nedostanú, a potom sú nespokojní. Alebo sa správajú úplne naopak, ako sú ich túžby. Je to smiešne, pozorovať ich pri tom. Motajú sa po svete, motajú sa sami v sebe, motajú sa, motajú... Nakoniec všetko končí jedným veľkým nič. Buď ničím z ničoho, alebo ničím zo všetkého. V konečnom dôsledku sa tak či tak všetko zničí. A potom sa sťažujú. Všetci. Srandy kopec.

Celé je to dáke zvláštne. Mám pocit, ako keby som stála v rohu nejakej miestnosti celá v čiernom a pozorovala anarchistickú melu ľudí oblečených v bielom. Chápete, ako to myslím? Mám pocit, že som od toho všetkého úplne bokom. Každý niečo robí, niečo čo komplexne nemá pre mňa žiaden väčší zmysel. Nakoniec to zvyknú zistiť aj oni, ale už je pozde. Ja nechápem debilným každodenným stresom pre nič, a nechápem ani zmýšľaniu väčšiny ľudí. Je pre mňa plné paradoxov.

Na jednej strane je úplne jednoduché robiť jednoduchšie veci. Iste viete o čom hovorím- nechať všetko tak, ako je, a nepokúsiť sa o viac, uspokojiť sa (pozor, z LENIVOSTI) s minimom, neurobiť nič, keď sa dá urobiť všetko, a byť nikým, aj keď viete, že by ste mohli byť niekým. Niekým, akože- niekým sám pre seba hodnotnejším. A aj pre okolie.
A na strane druhej, urobiť to jednoduchšie nám robí problémy. Nechať veci proste plynúť, tešiť sa z maličkostí, pozerať sa na veci z tej slnečnejšej strany, usmiať sa. Svet nie. Svet to neurobí. Svet sa bude váľať v sebaľútosti, hneve, nervozite, strese, smútku, v pocite nedocenenia, v sklamaní, ...

-Svet je čudný...
-to teda je
stále lepšie ako keby bol stále taký istý
-asi áno.
-je to kruté ale asi by človek ináč umrel nudou
-achjo, prečo nemôžu byť ľudia rozumní?
-lebo sa im nechce
podľa mňa je to tak
-prichádzajú o veľa pekných chvíľ, debili
-presne tak. no pamätaj že je ľahšie niečo pokaziť ako niečo vytvoriť a tak iba kazia
-sú to debili.
-totálni


Svet je čudný. Strácam sa v ňom. Niekedy rozmýšľam, či som naozaj stadiaľto a či sem patrím. S každou hlbšie prežitou chvíľou sa vzďaľujem od ľudí viac a viac. Aspoň mám ten pocit. Celkovo ich poznám až zúfalo málo, ktorí mi rozumejú. Teda, vzhľadom na môj minisvet je ich veľa, a každý jeden sa veľmi cení, ale celkovo ich je málo- pramálo. A či sú potrební...! Nie len mne... Ale tomu svetu!

Ten môj je úplne divný. Alebo dobre, možno to nie je v ňom, ale v mojom pohľade naňho. Z jednej strany je totálne malý a smiešne obmedzený, a celý sa točí okolo mňa, z druhej sa nado mnou klenú priam Himaláje a ja som pod nimi úplne obrovské nič. V tom svete nemám nič, a predsa mám všetko. Som kôpka zmätkov. A je mi tak fajn.

Už ani neviem, o čom tento blog pôvodne mal byť. Končím. Idem vybehnúť na kopec. Tam padnem na kolená. A budem sa nadchýnať tým obrovským svetom plným ľudí, jeden zvláštnejší ako druhý. Rozpažím ruky k slnku a budem sa tešiť, že sa teším. A potom, potom pôjdem z toho kopca dole. So slnkom v tvári a vánkom vo vlasoch. A budem sa usmievať, lebo to robím často, a rada, a nevidím dôvod na to, prečo by som to nemala robiť.

A potom prídem domov, padnem do postele, a budem sa ľutovať.

 Úvaha

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu