Akosi som čakala, že raz príde tento deň, deň, keď to začne byť s nami o ultimátach. Teraz stojíš predo mnou so štyroma slovami ktorým veríš a ktoré bolia. "Tvoj život sú cesty...", triafaš sa nevedomky do môjho motta, ktoré mám vryté do dlaní, do značky podrážok mojich topánok, do celého môjho života, ktorý sa nesie pod rovnakým názvom, ako kniha, z ktorej to motto pochádza. Som na ceste, je to môj kríž aj radosť. Neodpovedáš na otázku, či buď cestujem, alebo som s tebou; nechce sa Ti. No ja to už cítim, dnes už áno. Som nešťastná, vieš?
Snáď keby si sa viac zaujímal aj o niečo iné, ako či náhodou nie som s niekým iným, tak by si to možno pochopil. Celý ten postih, ktorý nezvládam korigovať. Celá moja neschopnosť vydržať na jednom mieste, keď šaliem z pocitu, že musím ísť a nedá sa. Odmietla som kvôli Tebe Afriku, teraz stojím pred odmietnutím Holandska a pre Teba to je síce nič, no pre mňa je to ako pozerať sa na hory a vedieť, že mám do nich doživotne neumožnené vkročiť. Sakra, nezvládam to.
Práve sedím v prázdnej triede, o tri dni sa tu maturuje. O takomto čase o rok tu budem sedieť už naostro. Je to celých dvanásť mesiacov. Čo budeme robiť dovtedy, čo budeme robiť potom? "Chcem len byť s tebou..." je Tvoja odpoveď, tu to celé končí.
Tvrdila som, že máme nádej na budúcnosť a máme pre ňu skvelý základ, máme lásku... no je to skutočne tak? Stačí láska? A máme čím stavať na základoch?
Lebo ja trpím, dusím sa... Bola som sama sebou, dnes ostávam sama. A Tebe sa o tom nechce rozprávať...
Som vetroplach a Ty si voňavým jarným vánkom v mojich vlasoch, takým tým, ktorý o sekundu už neexistuje, ktorý naháňam a nikdy nedostihnem, chytám len jeho stopy.
Netúžim po ničom inom, len po Tvojej prítomnosti, no nedokážem neísť, keď môžem. Ani netušíš, a v živote tušiť nebudeš, aké to pre mňa je, viesť boj o práve tieto veci. Navyše každú chvíľu kopem za iný tím...
Prosím, nerob mi to. Prosím, nedávaj mi ultimáta, nezvládam to, nedokážem to. Prosím, ostaň tu pre mňa, ja Ťa totiž naozaj potrebujem. Prosím, vytvor mi domov, to neexistujúce bájne miesto, kde dokážem zostávať a vracať sa tam. Lebo cesty sú cestami aj pre návraty... a ja sa vrátim vždy, ak ma počkáš. A raz možno príde deň, keď už neodídem, ostanem doma, a cesta od sporáka k stolu, kde ma čakáš, bude tá najkrajšia na svete. Len teraz musím ísť, musím hľadať, alebo čo to vlastne robím... Ostaň, poď so mnou, odprevaď ma, urob, čo chceš... Len ma prosím nepúšťaj...
S láskou, ja
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ach, ach, tie hranice.