Raz.
Jeho charizma bola neuveriteľná. Je ten typ, ktorý keď vkročí do miestnosti, nesie všetko, čo má, pred sebou na striebornom podnose. Keď viete čítať ľudí, uvidíte to v zlomku sekundy, prenikne vás to. Prvé dni som si myslela, že sa mi vlial do žíl, no potom som si uvedomila, že nie. Iba som si zrazu uvedomila, že vo mne koluje, že tam vždy bol.
Sedeli sme na okne, pred nami slnkom zaliate Nízke Tatry. Vzduch voňal letom a tabakom - on balil cigarety a ja som si pozerala jeho práce v starom ošúchanom zápisníku. Bolo tam všetko zovšadiaľ. Nálepky, kresby, pamiatky, písmo, čiastočky, kúsky, drobky jeho ja. Cestoval po svete, plynulo hovoril piatimi jazykmi. My sme si rozumeli každú tretiu vetu, po 10 minútach skonštatoval, že my sa asi nebudeme chápať slovami. Mal pravdu.
-Ten Carlito nemá v tej izbe nič, iba seba.
Pozerali sme na oblaky a fľaky a videli sme.
Pobili sme sa ako psy.
Cestovali sme vlakom hore-dole a neplatili ani jeden lístok vďaka nášmu dokonale zohranému hereckému výkonu.
Naraz sme hovorili rovnaké veci, naraz sme mysleli na to isté, robil to, čo som sa chystala urobiť, a naopak.
Prechodili a prestopovali sme kilometre a kilometre.
Šňupali sme tabak a navzájom sa na sebe smiali, keď nám slzili oči.
Keď som mu povedala, že hrám na klavíri, večer sa vrútil do mojej izby a vytiahol ma do baru s divadlom. Boli sme tam iba ja, on, klavírne krídlo a červené víno.
Ležali sme uprostred hôr v tieni jablone pri ceste. Za nami mečali slovenské ovce, do uší nám hrala francúzska hudba, nad nami svietilo svetové slnko, rozprávali sme sa do duše.
Pred ním som mohla byť absolútne naturálna, dokonale sama sebou.
Stále nemôžem uveriť, že je reálny.
Dokonale sebestačný, obrovsky kreatívny, svojský každým svojim krokom.
Klamár, slobodný, sám, s otvorenými očami. Ja.
David.
Lea.
David.
Lea.
Carlito.
Tasmania.
David.
Lea.
Nechala som ho odísť, možno som urobila dobre. Niektoré sny by mali možno ostať nesplnené (doriti aj s tými "možno" zasratými). Teraz mám neuveriteľne zmiešané pocity.
Ostala tu taká prázdnota. Obalili ma len moje nekonečné chyby.
Ostala tu naivita. Stále čakám, že vojde dverami.
Ostala odvaha. Dnes už viem,že môžem všetko, čo chcem. A ja teraz chcem tak veľmi...!
Ostalo tu... čo tu ešte ostalo? Mám spomienky, spomienky nenávidím. Mám pocity, no aj tie vyblednú. Mám ešte pár modrín, ktoré ho pamätajú, no tie sa stratia tiež.
Ostala tu nádej. Možno sa stretneme kdesi na nejakej debilnej ceste. Budeme stopovať na opačných stranách ako dvaja hlupáci s megabatohmi, v ktorých si budeme niesť celý náš život.
Teraz si ho uskladním do maličkej komôrky v mojom srdci, nech ma hreje v týchto studených dňoch. Je zrastená s komôrkou Cesta, kľúč od jednej pasuje do druhej.
Nuž a teraz... idem čakať a veriť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hovado
20. 6.júna 2010 14:12
dobré čítanie
2
som sa tak zamrvila.
čítanie ťa mi ako keby vracalo nejaké... ja neviem čo.
zistila som!!! že my sa nemôžeme stretnúť len tak, že cez deň!!! (aj keď! leonátor, kto to kedy videl zo záturčia do vrútok stopovať? mne je to dodnes smiešnô, že sme to spravili ) my sa musíme niekam zavrieť, nepustiť žiadne pohľady na seba a jačať, íkať, híkať, rozhadzovať rukami a revať.
tak.
stretneme sa, keď sa nám to bude najmenej hodiť. predpokladám. o to to bude viac super.
(normálne som mala pocit, že som tento text písala ja. ten príbeh je mnou preniknutý. začínam si ťa mýliť so sebou. *buch buch* retardácia)
čítanie ťa mi ako keby vracalo nejaké... ja neviem čo.
zistila som!!! že my sa nemôžeme stretnúť len tak, že cez deň!!! (aj keď! leonátor, kto to kedy videl zo záturčia do vrútok stopovať? mne je to dodnes smiešnô, že sme to spravili ) my sa musíme niekam zavrieť, nepustiť žiadne pohľady na seba a jačať, íkať, híkať, rozhadzovať rukami a revať.
tak.
stretneme sa, keď sa nám to bude najmenej hodiť. predpokladám. o to to bude viac super.
(normálne som mala pocit, že som tento text písala ja. ten príbeh je mnou preniknutý. začínam si ťa mýliť so sebou. *buch buch* retardácia)
Napíš svoj komentár