Povedala si mi že som tlstá svinská chudera a ja ti ďakujem (posledné obzretie za tebou)

Na týchto slovách ulpievajú kúsky krvi a špiny, ktoré sa mažú s mojimi slzami. Je mi zle z každého jedného písmenka, je mi ťažko a bije mi srdce.
Každý úder bolí.

Raz som v zúfalstve stála v kúpeľni, držala som v ruke žiletku a rozmýšľala. Hrozne som plakala, oholila si ruky, vďaka čomu si ich musím holiť doteraz, a potom zazvonil telefón a viac som už nad tým nepremýšľala.
Vziať si život je zbabelosť.
A ja budem oň bojovať.

Postupne som sa začala nenávidieť, začalo to pomaly. Pamätám si, ako mi stále matka opakovala aká som hnusná a pribratá.
Vošla som do spálne a vyzliekla si všetky veci.
Pozerala som a pozerala na každý milimeter svojho tela.
Roztriasla sa mi brada.
Videla som pyramídy tuku a nadbytočnej slaniny. Videla som, ako som sa zničila, ako z mojej peknej chudej postavy nezostalo nič, celá sa prekryla niečím ohyzdným.
Zaskučala som.
Naťahovala som si prstami tuk na stehnách a nechcelo sa mi s týmto telom viac žiť.
Odvtedy vždy, keď som šla von, trpela som pocitom že mi každý pozerá na stehná a hovorí si, aká som tučná.
Teraz už je to ďaleko lepšie.
Ale vtedy...vtedy...

Môžte si pri pozornejšom pohľade všimnúť, ako si pri vstávaní zo stoličky vždy potiahnem rifle nižšie a stojím viac obkročmo, aby mi nebolo vidno stehná.
Jedlo bolo mojou útechou, mojím jediným tichým spoločníkom. Brucho som mala po dojedení ťažké a nafúknuté. Videla som jej oči, jej slová:
,,Ty škaredá, tučná škrata, pozri sa na tie nohy, na seba! Máš hnusnú ohavnú vyrážkovú tvár, kto by ťa chcel?“
Šla som von.
Už po ceste ma začalo napínať.
Bola som opustená.

Dobehla som domov a vracala som celú celučičkú hodinu. A potom to už šlo. Spomenula som, že som neskôr prestala jesť? Robila som desivé veci, nemohla som sa vyrovnať s nejakými situáciami. Preháňadlá a Reductil boli mojimi spoločníkmi.

Opäť som ju nahnevala. Našla ma čítať si knihu.
Chytila ju a šľahla cez izbu.
,,To čo si urobila? Čo si to urobila?!“
Rozbehla som sa za knihou.
,,Doteraz som sa učila mám prestávku.“
,,Ty si nemáš čo čítať, si sprostá a nič nevieš, potom tu vysedávaš do noci, hlupaňa. Si otrasná a ešte aj sprostá.“
,,Čo si to povedala? Že som otrasná? Nie ja, to ty!“
Nedávala som si pozor na jazyk, všetko sa rúcalo.
,,Kam sa hrabeš na vysokú školu, také teľa nikde neprijímajú a keby aj, tak tam ti dajú!“ ,,Neviem sa dočkať kedy vypadnem odtiaľto, neviem sa dočkať!“

Schmatla ma pod krk a hodila celou silou o zem. Prudko som narazila hlavou a myslela som si, že mi vytiekol mozgový mok z hlavy. Kopla ma do stehna.
,,Ty nula! Ty nula to ako sa so mnou bavíš?! Zabijem ťa, zabijem!!“
Mobil..rýchlo..kde je?
Stúpila mi na ruku.

Rýchlosťou blesku ma mlátila päsťami do brucha, do chrbta, vykrúcala mi ruky keď som sa bránila. Vrieskala som ako šialená.

Keď skončila, odplazila som sa na wc a tam som vracala, pokiaľ som nemala oči červené ako škrabance na rukách. Zaliezla som pod perinu.
Celá som smrdela od zvratkov, všetko sa mi miešalo. Stískala som podušku a plyšákov a chcela umrieť.
Skúšala som zadržiavať dych, potom som si silno pritiskla podušku o tvár, až pokiaľ som sa nezačala dusiť a pud sebazáchovy ma prinútil nadýchnuť sa.

Som slabá a nenávidená.
Prečo práve ja?

Bola som u zubára. Trhali mi zub a bolelo to. Bol ku mne nekonečne milý, v poslednom čase sa nikto ku mne tak pekne nechoval ako on.
Pohladkal ma po tvári, spýtal sa, ako mi je, či niečo nepotrebujem, a tak krásne sa na mňa usmieval.
Rozplakala som sa od nehy. Nechcela som odtiaľ odísť. Som taká sama. A on jediný prejavil o mňa záujem. Ešte dlho som naňho myslela.

Ona je chorá už dlho. Takmer nevychádza z bytu. Nenávidí ľudí a celú rodinu. Vždy keď máme niekam ísť, rozreve sa a odmieta, vykrikuje, že raz nás tu všetkých pozabíja. A ako nás nenávidí, ako sme jej zničili život.

Ja že som jej svojím narodením zničila život.

Nechce sa liečiť, tato ju odmieta niekam odviezť, majú spoločný majetok prepísaný na polovicu. Každý v okolí sa ma pýta kde je mama, že už dlho ju nevideli.
,,Má sa dobre, pracuje s tatom.“
Usmejem sa.
Som falošná a klamem. Ale čo im mám povedať, veď by mi aj tak nikto neuveril. Keď sa kamarátky a spolužiačky sťažujú, aké to majú doma, chápavo prikývnem, poradím.
Nikto nevie, aké to mám ja. Nikto ma nepozná, ani zďaleka.

Chystanie niekam jej trvá 6 hodín a to si vypočujem takú rajskú hudbu, že sa vám ani nesnívalo. Neexistuje, aby som si zavolala domov kamarátov.

Nedávno jej tato kázal ísť pomôcť mu do obchodu. Hneď ako vstala, behala po byte a vykrikovala nadávky na nás všetkých, hnusné, najhoršie.
Pokojne som sedela v izbe. Zvykla som si za tie roky. Stále kričala a potom sa rozrevala a vykrikovala, že sme svine. To už tatko nevydržal. Chytil ju za ruku a zvrieskol.
,,Okamžite stíchni, kto ťa dopekla bude počúvať?!“
A už to šlo.

Matka vybehla do kuchyne, zhodila na zem stoličky a porúcala všetky keramické šálky na zem. S hrmotom popadali. Myklo ma. Začala vykrikovať slová, ktoré ani nemôžem napísať. A potom nasledovali zvieracie zvuky..
,,Béé béé, čo mi môžeš, béé a ja ťa zabijéém!!“
Tatovi praskli nervy, bol celý červený. Matka utekala do obývačky. Tam zhodila stojan a vrazila do stromčeka. Tato postúpal stojan a od zúrivosti ho hodil cez celú obývačku.
,,Ty špina!“
Skríkol po nej, schmatol ju a hodil do spálne. Šľahla o dvere stoličku. Bol z nej taký nervózny, že sa len prechádzal po byte a prudko dýchal.
Potom odišiel preč.

Neskôr, keď som šoférovala, stále mi nadával, až som zastala a spýtala sa ho, prečo mi takto nadáva, že už mám nechuť k šoférovaniu, trasú sa mi nohy. Povedal len:
,, Som unavený životom, som nanervy z tvojej matky.“
A ticho. Áno snažila som sa to riešiť, aj babka sa snažila. Ale situácia je bezvýchodisková.

Ahoj svedomie. Ako ťažko sa ti tu dýcha.
Neboj sa. Ja už som taká. Keď ma niečo už veľmi bolí, tak odídem preč.
A navždy.
Keď už nevládzem, opustím.
Ešte pár mesiacov. To sa dá vydržať.

Povedala si, že som najväčšia chyba tvojho života.
Vieš ako strašne ma to bolí, že som podľa teba len nehoda a tvoj zničený život?
Mamička, ja ťa ľúbim.
Už mi viac nehovor, ako ma nenávidíš.
Prosím ťa, mama, odpusti mi všetko, čo som ti kedysi v hneve povedala. Ja ťa nechcem stratiť, chcem aby si bola aj naďalej súčasťou môjho života. Prosím, poslúchni nás a porozprávaj sa s doktorkou o všetkom.

To, čo žiješ, sa nenazýva životom.
A netušíš, ako ma to ničí .
Prosím.

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu