Príbeh dokazujúci, že ľudská bytosť a osobnosť nie je tvorená iba zhlukom nervových buniek v mozgu

Včera sa mi do ruky dostala kniha s názvom Muž, ktorý si plietol svoju manželku s klobúkom. Nemám ju ešte celú prečítanú, no musela som sa podeliť o jeden príbeh z tejto knižky, pretože na mňa veľmi silno zapôsobil a chcela som to dať "na papier" skôr, ako vyprchajú najsilnejšie pocity. 

Spomínaná kniha je zbierka skutočných príbehov ľudí so zvláštnymi neurologickými poruchami. Jeden z nich sa volal Jimmy a mal Korsakovov syndróm, ktorý si spôsobil nadmerným pitím alkoholu.

Každý určite pozná nejaký film či vtip, v ktorom sa objaví osoba, ktorá si nič nedokáže zapamätať. Predstavte si dvoch neznámych ľudí. Podajú si ruky, predstavia sa a chvíľu sa rozprávajú o počasí. Naraz jeden z nich opäť podáva tomu druhému ruku a predstavuje sa. V priebehu minúty zabudol na celé ich stretnutie. A to sa opakuje znova a znova. Nech to znie akokoľvek komicky, je to skutočné. Ľudia, ktorí trpia poruchami krátkodobej pamäte toto zažívajú denne (hoci sami si to vôbec nepamätajú).  

Jimmy bol 49 ročný muž, ktorý sa zasekol v minulosti v roku 1945, keď mal 19 rokov. Veril, že je obdobie krátko po vojne, že on je stále silný, mladý muž a nechápal, prečo sa dostal do nemocnice (ústavu) medzi starých ľudí. Kedykoľvek bol konfrontovaný s realitou, vyvolávalo to v ňom zmätok a hrôzu. Bol preňho obrovský šok keď mu zrkadlo ukazovalo odraz postaršieho, šedivejúceho muža, alebo keď uvidel v časopise snímku Zeme z Mesiaca. No v priebehu niekoľkých minút nepríjemné pocity zmizli a on sa zmenil späť na veselého mládenca. On sám totiž nevedel o tom, že má tento problém. 

Bol umiestnený v ústave, kde sa mu lekári snažili všemožne pomôcť, no nič nefungovalo. Jimmy si nikdy nedokázal zapamätať nič nové, hoci občas mal pocit, že mu je niečo známe, alebo že to už videl predtým. Ani po rokoch nenastalo žiadne zlepšenie. 

Zamestnával sa tým, že hral s ostatnými pacientami hry. Bol skvelý v piškvorkách alebo dáme, kde hra trvala krátko. Nedokázal však už hrať šach, pretože si nepamätal ťahy (dokonca zabúdal, že hrá šachy). Postupom času začal pôsobiť veľmi smutne, osamelo. Nemohol si totiž nájsť skutočných priateľov. V ústave ho občas navštevoval brat. Ten sa našťastie veľmi nezmenil, takže ho Jimmy stále poznával, hoci bol vždy prekvapený, ako staro vyzerá.

Doktor, ktorý knihu písal a bol s ním v kontakte začal premýšľať, či sa taký život dá nazývať životom. Dalo by sa povedať, že Jimmy žil prítomnosťou, avšak okamžite na tú prítomnosť zabúdal. Ak nemáme spomienky na náš vlastný život, pocity, nemáme  žiaden dôkaz, že sme tu boli, že sme žili. Človek bez minulosti, bez koreňov, schopný jedine opisovať momentálne nálady a myšlienky. Nedokáže nič vytvoriť, nad ničím sa zamyslieť, iba pocítiť a zabudnúť. Jeho mozog stratil schopnosť vnímať život.

Je tento človek bez duše? Presne toto sa opýtal autor jednej z rehoľných sestier, ktorá sa starala o chorých. Ona mu navrhla, aby ho sledoval, keď je v kaplnke. Vtedy doktor zistil úžasnú vec. Jimmy bol ako vymenený. Dokázal sedieť a vnímať každé farárovo slovo, dokázal bez zmätkov pokľaknúť pred oltárom a prijať od neho sviatosť. Celú omšu bol plne sústredený a dokonca aj po nej vydržal určitý čas zamyslený, čo bolo u neho inokedy nemožné.

Prečo to bolo tak? Ako mohol niekto, kto nedokáže vnímať veci okolo seba dlhšie ako pár okamihov vydržať sústredený na jednu vec a podržať ju v sebe?

Pretože duchovno je niečo, čo nevychádza z nášho mozgu, mysle, ale z našej duše. Tá nemôže byť zničená žiadnou chorobou nášho tela.Áno, je to mozog, ktorý reaguje na podnety z nášho tela, je to mozog, ktorý vytvára špecifickú odpoveď pomocou chémie, vytvára subjektívne prežívanie situácie. Určuje naše správanie, naše myslenie, cítenie. No neurčuje, kto sme. Neurčuje našu podstatu.

Preto Jimmy nikdy nevydržal dlho u psychických/mentálnych činností, ktoré vyžadovali prácu od jeho mozgu. Jeho myseľ bola nenávratne poškodená. Avšak u duchovných činností vydržal dlhšie, naozaj ho dokázali pohltiť, pretože tie nevznikajú v mozgu ale v inom "orgáne". 

Osobne si myslím, že je to krásny, aj keď zároveň aj veľmi smutný príklad toho, že ľudské bytosti naozaj nie sú tvorené iba zhlukom buniek, ale aj niečim viac. Niečím s vyššou podstatou, čo sa nedá vidieť a zrejme ani pochopiť, no dá sa cítiť.

Na záver citácia doktora Olivera Sacksa z príbehu o Jimmym z jeho knihy: 

"Keď som ho po prvý raz stretol, zaujímalo ma, či nie je odsúdený k "humeovskej" ničote, nezmyselnému oscilovaniu na povrchu života, a či existoval nejaký spôsob, ako prekonať túto chorobnú nesústredenosť. Empirická veda mi hovorila, že nie - ale empirická veda, empirizmus, neberie do úvahy dušu, nehľadí na to, čo tvorí a určuje osobné bytie. Možno z toho vyplýva filozofické aj klinické ponaučenie, že aj v Korsakovovi, alebo demencií alebo ďalších takýchto katastrofách, bez ohľadu na rozsah organického poškodenia a humovského rozkladu, pretrváva nezmenšená možnosť obnovenia cez umenie, náboženstvo, dotyk ľudského ducha, ktoré sa dokážu zachovať aj v tom, čo na prvý pohľad vyzerá ako beznádejný stav neurologickej mesačnej krajiny."

 Skutočný príbeh

7 0 2 0 1

Komentuj

7 komentov k blogu