Pre otca...

Tak som sa rozhodla tu zverejniť niečo, čo počulo len veľmi málo ľudí. Je to báseň ktorú som napísala dosť dávno a dala som do nej všetko. Vyliala som si v nej srdce...a keď som to dala otcovi začal sa smiať a mám taký pocit, že to zahodil. Milé však? Naši sú rozvedení a tak na mňa dosť vplívali veci, čo sa u nás diali, kým sa nerozviedli. Touto básňou som mu chcela vyjadriť to, čo som cítila a čo cíim vtedy, keď mu to dáva no... Nenašla som pochopenie... Nevadí, teraz už máme úplne iný vzťah a ja svojho otca neznášam. Ale toto som tu tak či tak chcela zverejniť....


Spomienky ostanú spomienkamy,
minulosť pohltí čas,
všetko je už dávno za nami,
aj spomienky o nás.
Z nášho života si sa vytratil
ako hmla,
no späť si sa už nevrátil,
ako ja.
Tiene minulosti zacláňajú prítomnosť,
cítime že v nás ešte niečo je,
a to spomienky na minulosť.
Život iných nám ide príkladom,
berieme si z toho čo môžeme.
Prachom zapadá, tá myšlienka stará,
o ktorej som si myslela, že sa už nevynára.
No ona je opäť tu, v mojej hlave
a bolí ako vtedy.
Ba bolí ma ešte omnoho viac,
ja už ďalej nedokážem premáhať plač.
Tie naše spoločné chvíľe,
sú teraz stratené na míle.
Tak, ako sme sa stratili my sebe...

 Báseň

6 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu