Vstávam z postele a idem k oknu, zahŕňam záves, aby ma ráno nezobudili ostré slnečné lúče, ktoré tak nenávidím, ale v tom ma niečo zastaví. Pozerám sa von oknom, pozriem sa lepšie a hľadím na to neuveriteľné, čo tam vidím. Jeho, ako tam stojí a na chodníku vedľa neho je napísané Milujem ťa. Gýč? Možno, ale pre mňa, to je v tú chvíľu niečo neopísateľné. V pyžame, tak ako som, vybieham z bytu, schody beriem po dvoch a skoro sa šmyknem na mojich medvedíkových papučkách, ktoré tak milujem. Vybieham von z bytovky a zastavujem sa pred ním pár krokov. Srdce ma až bolí od toho, ako mi veľmi bije a ja sa neviem nadýchnuť. Vonku je zima, no mňa to nezaujíma. Triasiem som sa po celom tele, ale to nie je dôležité. Stojíme tu, oproti sebe, po troch rokoch a pozeráme na seba. Minúty ubiehajú a my stále nehybne stojíme a vpíjame sa pohľadmi jeden do druhého. "Jeden nadpis na chodníku to nespraví, Patrik." počula som sa povedať.. "Viem," odpovedá mi "ale taktiež viem, že ty mi aj tak odpustíš, tak ako si to vždy robila a keď že ide o mňa, ešte aj veľa krát urobíš." Samozrejme, že mal pravdu. Mám božskú trpezlivosť. Málo dievčat by zvládlo to, čo som ochotná kvôli nemu zvládať ja. "Patrik veľa vecí sa zmenilo a ja neviem, či si to uvedomuješ. Riskoval si všetko to, čo sme si tie dva roky budovali a nerozmýšľal si vôbec o tom, ako by to mohlo dopadnúť... Ja... neviem, či si mám myslieť. Prosím vysvetli mi to." Potrebovala som počuť nejaké vysvetlenie prečo, to urobil a prečo sa tak zachoval. Je mi z toho na nič. "Paty, prosím pochop ma. Robil som to kvôli nám, aby sme mali peniaze, aby nám bolo dobre. Kvôli našej budúcnosti. Kvôli tebe. No tak, Patyy..." Prišiel bližšie a vzal moju tvár do svojich dlaní. Pobozkal ma. S tým bozkom vo mne všetko ožilo. Všetko, čo mi za tie tri roky tak strašne chýbalo a čo som nikdy neprestala milovať. No bolo to ako milovať riziko. Milovať niečo, čím si nikdy nemôžem byť istá. Nedokázala som viac cítiť jeho pery na tých svojich. Z očí mi vytiekli horké slzy, slzy, ktoré hovorili o tom, čo som chcela urobiť, tie, to už všetko vedeli. "Patrik, nedokážem to už viac. Čakať na teba a večne sa strachovať. Prepáč mi, ale nejde to. Ohrozil si tým aj mňa. Nikdy si s tým nemal začať, nikdy. Miluješ ich viac, ako mňa a vždy to tak aj bolo. Drogy sú ti bližšie. Zbohom Patrik." Otočila som sa vošla do bytovky. Svetlo sa automaticky zasvietilo, ako som vošla do vchodu, fotobunka. No najradšej by som nič nevidela, bola slepá a hluchá. Nič necítila a nevnímala. Trpkosť a neskutočný žiaľ sa mi šírili telom ako droga. Ako tá hnusná droga, ktorá všetko ničí a nič nenecháva tak, ako by to malo ostať.
V izbe je už tma, svetlo je zhasnuté. Ružový odtieň, ktorý zafarboval celú moju izbu zmizol a s ním aj pocit že mám na sebe ružové okuliare. Moja izba je ponorená do tmy, ktorej napomohol aj môj zatiahnutý záves, za ktorým už nehľadám nič. Patrik je už opäť rok vo väzení ale nadpis tam stále ostal. Spomienka? Možno, ale príliš bolestná. Na ten nadpis sa už nepozerám. Všetko je krajšie, keď mám zatiahnutý záves.
Skutočný príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
elwinko
15. 3.marca 2009 08:56
: disappointed:
2
už chápem, prečo si mi písala, že máš rada mano "patrik" aj keď z toho mi vychádza, že by si ho mala viacx neznášať, ako mať rád .. :/
3
Poznala si niekedy niekoho kto bol fakt na drogách?...alebo to je len tvoj teoretický pohľad na vec?
5
Jeden z tých príbehov pri ktorých si človek želá aby boli vymyslené..
6
Vacsinou su veci v dnesnej dobe lepsie za zatiahnutym zavesom...
7
moj ex bol patrik a tiez pekny kvietok. resp bastard...
drogy - drogy - drogy, to su taka vec v dnesnej dobe ze zalezi od cloveka ako sa k tomu postavi...
smutne ze clovek trpi vdaka niekomu kto si nedokaze uvedomit ze riskuje stratu cloveka ktoreho miluje.
drogy - drogy - drogy, to su taka vec v dnesnej dobe ze zalezi od cloveka ako sa k tomu postavi...
smutne ze clovek trpi vdaka niekomu kto si nedokaze uvedomit ze riskuje stratu cloveka ktoreho miluje.
Napíš svoj komentár