To nám dokázali básnici, ktorý svoje básne plné emócii zvečnili na papieri napríklad pocit šťastia keď je s ňou, ako ho sužuje keď nevie kde je, ako žiarlia keď sa na niekoho žmurkne usmeje, bolesti keď ju stratil opustil. Spisovatelia píšu o svoju dušu len aby tá kniha mala zaujímavý príbeh so šťastným koncom rýchlo ju pod strčia na trh v časoch mrzutých a depresívnych len aby ľudia nestrácali nádej že láska existuje. Textári sa zas zo svojich hriechov, trápení, šťastia vyznávajú tiež len na papieri ktorý to len podstrčia spevákom a od nich nám do uší zaznievajú buď ich veselý či smutný spev, ktorý poteší naše zlomené či šťastím pretekajúce srdce lásky či bolesti.

Ľudia hľadajú lásku menia svojich partnerov, priateľov, prostredie, svoje záľuby, vzdajú sa svojich zlozvykov len preto aby našli svoju lásku niekto kto by ich mal rád aký v skutočnosti sú aby sa nemuseli pretvarovať a klamať.
Nemali by sme sa im čudovať pretože naši rodičia nás vychovávajú v láske od narodenia sa nás učia mať rád, tolerovať, neubližovať a vychovať niečo lepšie zakoreniť naše hodnoty. Ako dieťa pociťujeme lásku ako „mám rád“ k našim blízkym, hračkám, zvieratám a kamarátom. Kým dospievame už nám nestačí láska našich rodičov hľadáme viac, ale ešte nevieme čo hľadáme čo chceme už vtedy pocítime sklamania.

Našu mladosť vystrieda zrelosť a tú nakoniec dospelosť vekom pribúdajú skúsenosti už niet bezstarostnosti a naivity. Každý vek má svoju lásku no vždy ta láska bude znamenať to isté zmysel nášho života. Nadobudla som dojem že bez nej nedokážeme žiť je v minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
Možno je láska pre niekoho prázdna fráza, pojem ktorý nie je vysvetlený, no len pre ľudí ktorí si lásku nevedia vážiť od ostatných je iba slovo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár