Niečo sa zrodí, iné zomrie...

Keď som skončila v škole, veľmi som sa tešila domov, pretože sme mali jeden z najťažších dní v týždni. S úsmevom som sa rozlúčila s kamarátmi a pobrala sa domov. I keď bol deň namáhavý, vďaka kamarátom a skvelej nálade som ho zvládla.
Rozhodla som sa, že domov pôjdem skratkou, ktorou nikto nikdy nechodil. Išla som pomedzi staré, polorozpadnuté domy, kde nikdy nič nerástlo. Žiadne stromčeky, kvety... iba suchá tráva a špina.
Zrazu sa mi zazdalo, že som uvidela pri križovatke niečo malé fialové. Keď som podišla bližšie, zbadala som tam útlu malú fialku, ktorá tam rástla sama samučičká. Keď som sa po ňu zohla, že sa po ňu zohla, že sa dotknem toho zázraku, začula som zapišťanie pneumatík a následne mihnúť sa auto. Kútikom oka som zazrela ako sa rúti rovno na mňa.
Ten náraz som vôbec necítila...jediné čo si pamätám, bola sladká vôňa fialky a posledný pohľad na jasnú oblohu.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu