Jedno mladé krásne dievča malo smrteľnú chorobu. Chorobu, ktorá patrila medzi najzákernejšie na svete. Bola to leukémia.
Každý človek, ktorý prechádzal týmto ťažkým obdobím, potreboval niekoho, kto by mu dodával chuť a odvahu ďalej žiť. Toto dievča malo šťastie. Stál pri nej človek, ktorého veľmi milovala a veľmi túžila prežiť s ním celý svoj život. Stál pri nej aj vtedy, keď už bola zúfalá a nešťastná, ronila slzy bolesti a vtedy jej ich len nežne zotrel z líc a silno ju objal. Dovolil jej vyplakať sa mu na pleci a celý čas mu trhalo srdce ako počúval ten usedavý plač. Tak veľmi chcel vziať na seba tú hroznú bolesť, aby už konečne pocítila to slastné uvoľnenie, keď ju zbaví toho nechceného bremena. No nemohol a to ho najviac ťažilo pri pohľade na ňu. Nikto nechcel vypočuť jeho žalostné prosby...
Najhoršie to bolo pre ňu vtedy, keď ho ešte nepoznala...tá prázdnota ju zabíjala rýchlejšie ako tá choroba. Ale pomoc predsa len prišla. Objavil sa v ten správny čas, pretože samota jej len ubližovala. Vždy závidela tým zdravím ľuďom ich energiu, bezstarostnú pohodu, ale hlavne čas, ktorý mali stále pred sebou. Lekári jej už nedávali veľa času, preto sa zmierila so smrťou a začala nenávidieť život, ale vďaka nemu sa snažila zmeniť svoj osud a dovolila mu, aby ju opäť naučil žiť.
V jeden večer, keď bol úplný spln mesiaca, na jasnej nočnej oblohe svietili milióny trblietajúcich sa hviezd a pofukoval jemný vánok, prišiel za ňou a volal ju prejsť sa. Najprv sa zdráhala, lebo bola už neskorá nočná hodina, ale po jeho naliehaní sa nechala presvedčiť. Vzal ju za ruku a zaviedol na lúku osvetlenú len mesačným svetlom. Na kraji lúky zastali, otočil si ju k sebe a natiahol svoju druhú ruku, aby sa mohol dotknúť jej anjelskej tváre. Presne tak mu pripadala v žiari mesiaca...ako anjel. Dotkol sa jej jemnej pokožky na tvári a ona si všimla jeho nežný pohľad, ktorý ju celú napĺňal láskou, ale zároveň i smútkom. Hlavou jej vírilo mnoho nezodpovedaných otázok. Chcela s ním byť do konca života, prežívať s ním takéto krásne chvíle, ktoré by sa nikdy neskončili, ale vedela, že to nie je možné.
Palcom jej nežne hladil líce. Pohľadom skĺzol na pery. Nahol sa, aby ju mohol ochranársky pobozkať na čelo. Potom jej celú tvár posial bozkami, nevynechal žiadne miesto. Bozkami jej pokropil viečka, nos, líce a nakoniec aj pery. Boli to také nežné, lásku vyjadrujúce pusy, ktorými vyjadroval vieru v nich oboch. Odkedy sa poznali, ich duše boli spojené naveky. Snažil sa ju spraviť šťastnou, nech to stálo čkoľvek. Bola mu tým najdrahším, čo na svete mal. Jedine ona vlastnila kľúč od jeho srdca, len ona jediná videla, čo v ňom mal a čo len jej chcel dať.
Bál sa, aby neurobil chybu, aby ju nejakým spôsobom neodplašil od seba, pretože bol ňou celý presiaknutý a nedokázal by sa len tak prizerať ako od neho odchádza.
Rozhodol sa. Jeho jedinou vôľou, túžbou bolo aby mohla žiť naveky a ak nie, tak ani on nechcel žiť ďalej bez nej. Všetko to videla v jeho pohľade. Bála sa, že keď odíde naveky z tohto sveta, tak si ublíži. Nechcela to dopustiť.
Tiež ho nežne chytila rukou za tvár a pozrela sa mu do jasných modrých očí a povedala mu slová, ktoré myslela smrteľne vážne: „ Nikdy Ťa neopustím. “
Jedine oni dvaja chápali skrytý význam týchto slov. Chápal ju, ale nechcel sa zmieriť s tým, že raz bude kráčať ulicami mesta bez jej teplej ruky, nežného úsmevu a zvonivého smiechu.
Prepadávalo ho zúfalstvo, keď myslel na takéto veci, preto ju vášnivo pobozkal na pery, aby zahnal tých zlých duchov z jeho snov, ktoré mu každú noc nedávali spávať.
Bola to teplá noc, všade okolo nich nebolo nič počuť okrem cvrlikania lúčnych koníkov . Zohol sa pre malú sedmokrásku, aby jej ju mohol vložiť do krátkych plavých vlasov.
Zrazu zafúkal silný vietor nevedno odkiaľ ako predzvesť niečoho zlého, pretože to bolo nezvyčajné v takú horúcu noc. Všimol si, ako ju striaslo, preto ju krátko objal a s rukou okolo jej pliec sa začali vracať naspäť domov. Odprevadil ju až pred jej dom a sledoval ako bosá prechádza cez zelený trávnik.
Posledný krát za tú noc sa na ňu milo usmial a zamával jej na rozlúčku. Aj ona sa naňho usmiala a so sklopeným pohľadom zavrela za sebou dvere.
Opäť zafúkal ten studený vietor. Nejako sa mu to nezdalo. Zamračil sa a naposledy vrhol pohľad k miestu, kde ešte pred chvíľkou stála ona, jeho láska, jeho život, jeho všetko. Na druhý deň sa vrátil na to isté miesto, kde ešte len včera večer stál spolu s ňou . Bola preč. . . Nevedel si to vysvetliť. Nevedel to predýchať.
Jednoducho tomu nechápal. Len prednedávnom sa jej dotýkal, rozprával sa s ňou a teraz je preč. Nemienil sa s tým zmieriť. Bez nej sa cítil tak veľmi sám, úplne prázdny, bez života. Veď sa s ňou nestihol ani poriadne rozlúčiť !
Nemienil sa prispôsobiť životu bez nej. Niečo si zaumienil a nemienil to spraviť inak.
Pokora mu nechýbala, ale už v ničom nevidel zmysel svojho života. Chcel byť s ňou, opäť sa jej dotýkať, počuť ten jej sladký hlások, potreboval to viac ako dýchať.
Preto sa rozhodol. . .
Na ďalší deň bol v novinách oznam o chlapcovi, ktorý si dobrovoľne vzal život.
Potom sa spnilo želanie. . . boli spolu do konca svojho života.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár